Roman Kočí je inšpiratívny mladý muž. Už počas štúdia na vysokej škole začal pracovať na vytvorení vlastného biznisu. A hoci sa zopárkrát potkol a spadol, neľutuje. Dnes rokuje s veľkými firmami a plánuje vytvoriť občianske združenie zamerané na ekologickejší život.
Zo študenta podnikateľ
„Vyštudoval som Fakultu matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave a už na sklonku štúdia som sa pohrával s myšlienkou robiť na niečom vlastnom, pretože som videl, aké obavy vyvoláva u potenciálnych zamestnávateľov skutočnosť, že som nevidiaci,“ spomína na začiatky svojho podnikania Roman Kočí. Všetko sa začalo pomerne náhodne. Romana oslovil kamarát zo strednej školy s nápadom, že by mohli vytvoriť hru pre smartfóny a napodobniť tak komerčný úspech vtedajších tvorcov populárnej hry Angry Birds. Hra sa síce vydarila, ale žiadne masívne nakupovanie sa nekonalo. Mladí muži sa nevzdávali a vytvorili ďalšiu hru, ktorú si už stiahlo asi pol milióna ľudí. „Avšak finančný efekt bol len niekoľko dolárov, a tak sme pochopili, že sme síce zdatní programátori, ale veľké rezervy máme v rámci obchodovania a marketingu. A tak sme oprášili kontakty zo startupových stretnutí a rad-radom oslovovali ľudí, či pre nás nemajú nejakú zákazku.“ Ukázalo sa, že to bol dobrý ťah, pracovnému tandemu sa začalo dariť a založili spoločnú „eseročku“. Ponúkali služby iným, ale zároveň sa snažili robiť aj na vlastných produktoch. „Pravdaže, nevyhli sme sa horším i lepším dňom, dobrým aj zlým rozhodnutiam, dokonca sme si siahli na pomyselné dno. Po piatich rokoch sme si povedali, že naša sila je v programovaní pre iných a venovali sme mu všetku pracovnú energiu. To bol zlom, keď sme začali zarábať a rásť,“ priznáva.
Veľké i malé úspechy
Budovanie firmy znamenalo hodiny a hodiny práce. Nezriedka mali v práci dvanásť- či šestnásťhodinový pracovný deň. Niečo vyšlo, iné menej. Stretnutia s klientmi priniesli do života dnes už úspešného podnikateľa rôzne situácie. „V Prahe sa nám stala celkom vtipná vec. Išli sme do firmy, s ktorou sme predtým komunikovali výlučne telefonicky a mailom. Prišli sme na osobné stretnutie a páni očividne očakávali 50-ročných „kravaťákov“, a zrazu za nimi prišiel jeden slepý a druhý vyzerajúci na sedemnásť. (smiech) Takmer nás nevpustili dnu, prvé minúty boli napäté, ale potom sme ich presvedčili, že sme to skutočne my, s kým po celý čas komunikovali,“ prezrádza s úsmevom. Dnes má Romanova firma zhruba tridsať programátorov a päť členov manažmentu. On sám sa rozhodol posunúť programovacie žezlo kolegom a v rámci jeho kompetencií ostala komunikácia s klientmi a plánovanie stratégií. „Som zástancom metódy nechať ľudí robiť to, v čom sú dobrí. Mňa napĺňa práca s klientmi, každý je iný a tomu prispôsobujem aj našu vzájomnú komunikáciu. V mojom svete neexistuje, že sa niečo nedá – všetko sa dá, len treba vymyslieť ako, zhodnotiť si, koľko to bude stáť, či už ľudských zdrojov, energie, času alebo čohokoľvek…“
Šéf a zamestnávateľ
Napriek tomu, že Roman je nevidiaci, so zamestnancami v tomto smere problém nemá. Sám hovorí, že ako to s ním je, spoznajú už na pohovore a ak im čosi predsa len nie je jasné, opýtajú sa. A či je prísnym šéfom? „V niektorých veciach áno, ale v iných som dosť benevolentný. Ideálne je zistiť, čo konkrétneho človeka motivuje. Niekoho to, že mu práca dáva zmysel, iného peniaze alebo možnosť mať viac voľného času. Posadiť človeka na tú „správnu stoličku“, to je niečo, čo sa stále učím, a myslím si, že mi to ide lepšie a lepšie. Pretože, ak toto funguje, odrazí sa to aj na chode a prosperite firmy. Pre nás je dôležité, aby práca u nás ľuďom dávala zmysel.“
S Úniou v uliciach
Mnohí nevidiaci majú po svojom boku asistenta, Roman funguje bez neho. Ak niečo potrebuje v práci, sprevádzajú ho alebo mu vypomôžu kolegovia, inak si poradí sám. Niekedy využije pomoc Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. „Úniu kontaktujem, ak potrebujem pomoc pri nácviku chôdze s bielou palicou. Vždy, keď sa potrebujem naučiť novú trasu, oslovím pracovníkov krajského strediska. Tí presne vedia, čo a ako mi majú na mojej trase vysvetliť, aby som ju čo najrýchlejšie zvládol.“
Eko život
No nielen prácou je človek živý a Roman si to uvedomuje čoraz viac. Jedného dňa by rád svoje pôsobenie vo firme posunul do pozície akéhosi kouča a venoval sa aj iným aktivitám. Pomerne rýchlo si uvedomil, že len honba za materiálnom nestačí. I keď si so spoločníkom všetko poctivo vydreli a nik im nič nedaroval. Aktuálne ho vo voľnom čase napĺňa práca na vytváraní združenia s ekologickým poslaním. „Ekológia ma zaujíma, ale som tiež pomerne lenivý človek, takže sa snažím hľadať alternatívy, ktoré budú ekologické a zároveň nemusíte byť otrokom svojho života. Rád by som vytvoril vzorový dom, v ktorom si ľudia budú môcť vyskúšať ekologickejšie fungovanie. Pozrieť si stavbu s využitím eko materiálov, záhradu, v ktorej budeme využívať prvky permakultúry a bio pestovania. Ak by sa čitatelia chceli dozvedieť viac, nech si kliknú na www.ekosebestacny.sk,“prezrádza o aktuálnych plánoch.
Budúcnosť
Neustále rád posúva hranice toho, čo ešte spoločne s tímom môžu v pracovnej oblasti dosiahnuť. Dokážu ho potešiť maličkosti, hoci aj obyčajná prechádzka či relax na bicykli. „Nedá sa byť všade, ani každému pomôcť, niekedy je veľmi ťažké ľudí odmietnuť, ale aj to je súčasť života, vedieť povedať nie… A čo mi robí radosť? Ak robím niečo, čo mi dáva zmysel, s čím moja duša súznie.“
Foto: archív RK