Silný zážitok, čosi výrazne krásne, ale i naopak, niečo smutné či ťažké, v nás zanechá silné emócie. Stopu, ktorá nás núti konať. A niečo podobné zažil aj Valentin Haüy, ktorého šokujúci zážitok ponižovania nevidiacich vyburcoval k aktivite a konaniu. Celé svoje bytie zasvätil zmene myslenia spoločnosti voči tým, ktorých doposiaľ zaznávala. Pozrite sa na výnimočný osud tohto nevšedného muža.
Kráľovský multilingvista s veľkým srdcom
Valentin Haüy sa narodil 13. novembra 1745 do rodiny tkáča, ktorý bol zároveň zvonárom v miestnom premonštrátskom kláštore. Zásluhou tunajších mníchov získal kvalitné vzdelanie. Bol mimoriadne jazykovo zdatný, dovedna ovládal až desať jazykov. V roku 1783 získal titul „prekladateľ kráľa“ Ľudovíta XVI. V roku 1786 bol kráľovským tlmočníkom. Bol tiež členom pisárskeho úradu. Pokojný život dvorného prekladateľa narušil šokujúci zážitok. Na Námestí Svornosti v Paríži bol svedkom zosmiešňovania a dehonestovania skupiny nevidiacich počas pouličnej slávnosti. Na hlavu im dali smiešne čiapky, na oči veľké kartónové okuliare a prikázali im hrať na rôzne hudobné nástroje, čoho výsledkom bola kakofónia hluku. Už vtedy sa rozhodol založiť školu pre nevidiacich…
Revolúcia vo vzdelávaní nevidiacich
Prvým Haüyho žiakom sa stal mladý nevidiaci žobrák Françoise Lesuer z Lyonu. Fascinovala ho najmä jeho schopnosť hmatom rozoznať jednotlivé mince. To považoval za dôkaz, že hmat by mohol fungovať ako vnem nahrádzajúci zrak. Vytvoril preňho abecedu reliéfnych písmen a úspešne ho učil čítať, ale aj písať a počítať. V septembri 1784 o svojich skúsenostiach zverejnil článok a následne získal podporu Francúzskej akadémie vied, čo už bol len krôčik k veľkej zmene. Vo februári 1785 založil Haüy s podporou Filantropickej spoločnosti Ústav pre mladých slepcov.
Založil pradiarenskú dielňu pre nevidiacich, ktorú podporil i Ľudovít XVI. a 26. decembra 1786 bolo zariadenie bolo zariadenie povýšené na Kráľovský ústav pre nevidiace deti. Jeho poslaním bolo vzdelávať nevidiacich študentov a viesť ich k manuálnym zručnostiam zameraných na výrobu priadze a kníhtlač. Haüy však chcel, aby jeho študenti boli vzdelávaní širokospektrálne, a tak sa v škole učili aj dejiny, hudbu, cudzie jazyky či zemepis. Ten vyučoval tak, že nechal vyrobiť nástenné reliéfne zemepisné mapy na drevených podložkách. Mestá boli označované krúžkami rôznych veľkostí, štátna hranica radom zatlčených klinčekov. Rieky znázornili drôtom.
Neúnavný pedagóg
Valentin Haüy žil naďalej aktívnym životom. V roku 1792 bol tajomníkom volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia a následne občianskym komisárom. Bol však i väznený Výborom pre verejnú bezpečnosť a Národným konventom. Stal sa členom Pantheon klubu, no Francúzskym konzulátom bol vedený ako „terorista“. V roku 1802 bol penzionovaný. K vzdelávaniu ho to však „ťahalo“ i naďalej, a tak vo februári 1802 založil súkromnú školu. Na pozvanie ruského cára Alexandra I. sa v septembri 1806 presťahoval do Petrohradu, aby pomohol so založením školy pre nevidiacich.
Do Paríža sa Valentin vrátil v roku 1817 a posledné roky svojho života strávil u brata René Just Haüya, ktorý je považovaný za zakladateľa modernej mineralógie. Žiaľ, zomrel v podstate neznámy, dokonca oslepol… Na pohrebe sa stretla len hŕstka jeho zverencov. Jeden z nich mu na túto príležitosť zložil Requiem. Medzinárodný deň nevidiacich, ktorý oslavujeme na výročie narodenia tohto výnimočného muža, si pripomínajú nevidiaci celého sveta už od roku 1946.
Zdroj a foto: Wikipédia, apogenum.cz