Mám pocit, že inak ako s dobrou náladou a širokým úsmevom na tvári ju ani nepoznám. Kedykoľvek som jej zatelefonovala s prosbou o pomoc, nepovedala nie. V Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska je nadšenou dobrovoľníčkou a v budúcnosti by sa rada venovala sociálnej práci. V pomoci iným sa našla. Šikovné žieňa, Vanesa Richterová.
Vaneska, kedy si si uvedomila, že vidíš inak ako tvoji rovesníci?
Mala som asi šesť alebo sedem rokov. Nespomínam si na konkrétnu situáciu, kedy som si uvedomila, že je niečo inak, skôr si vybavujem smútok, ktorý som cítila… Uvedomila som si, že deti okolo mňa sú v čomsi iné ako ja, tak som sa pýtala rodičov. Dúfala som, že mi dajú odpoveď.
Môžeš nám priblížiť, ako vidíš?
Nevidím dobre do diaľky, to znamená, že ak mi niekto z druhej strany ulice kýva, nevidím, čo robí alebo ako sa tvári. Taktiež neviem rozlíšiť farby, viem povedať, či je to bledý alebo tmavý odtieň, ale konkrétnu farbu ti nepoviem. Prekáža mi tiež veľmi veľa svetla, problém mi robí napríklad prudké slnko. Taktiež nevidím dobre priehľadné predmety – sklenené poháre, taniere, dvere…
Napriek tomu že nie si úplne nevidiaca, chodíš s bielou palicou, pomáha ti?
Občas sa stane, že ľudí prekvapí, že vidím, a predsa mám bielu palicu, ale veľmi mi pomáha. Je to dobrá pomôcka na orientáciu, a zároveň dobrý signál pre ľudí v okolí, že existujú i ľudia so zrakovým znevýhodnením… Palica mi pomáha zorientovať sa v priestore, uľahčuje mi cestu na MHD. Ak v prostredí veľa objektov splýva, napríklad s chodníkom, palica mi ukáže, kde je schod, plot a rôzne iné prekážky, napríklad črepníky, kamene a podobne.
Navštevovala si školu pre žiakov so zrakovým postihnutím?
Áno, bola to výborná škola, rodinná atmosféra, dobrý kolektív, skvelí učitelia, cítila som sa tam mega super. Potom však prišla stredná škola, a to bolo náročnejšie. So spolužiakmi sme si k sebe nevedeli nájsť cestu. Nie vždy to bolo jednoduché aj s pedagógmi. Časom sme si s väčšinou našli spôsob, ako pochopiť špecifiká môjho zrakového postihnutia, prispôsobovali mi testy, uprednostnili slovné preskúšanie, ale bolo to, jednoducho, iné. Iba s jednou pani profesorkou sme nevedeli nájsť spoločnú reč. Často ma ignorovala, keď som potrebovala niečo vysvetliť, nechápala moje limity… Avšak, čo sa týka života mimo školy, kamošky boli vždy v pohode, bavili sme sa ako všetci ostatní mladí ľudia, nikdy ma nebrali ako „inú“.
Aké pomôcky ti uľahčovali vzdelávanie?
Používala som notebook so zväčšovacím programom a hlasovým výstupom, taktiež lupy, či už to bola elektronická stolová lupa, prípadne malá prenosná, ktorými som si počas štúdia zväčšovala texty. Niektorí učitelia mi dovolili robiť testy v notebooku, čo mi výrazne pomohlo. Veľakrát mi museli prispôsobovať aj čas, pretože sa mi stávalo, že som nestíhala, takže som testy robila ešte cez prestávku alebo cez inú hodinu. Prípadne som odpovedala ústne. Myslím si, že s vyučujúcimi treba veľa komunikovať, lebo nie každý z nich pozná potreby a špecifiká žiakov a študentov so zrakovým postihnutím. Pre mňa to však malo pozitívny rozmer, naučila som sa bojovať sama za seba, a to je pre život veľmi dôležité. (úsmev)
Po strednej škole si nastúpila na univerzitu, aký odbor si si zvolila?
Študovala som na Univerzite Komenského. Pedagogickú fakultu, odbor učiteľstvo a história pedagogiky, kde som ukončila bakalársky stupeň. Toto bolo celkom iné štúdium. Pedagógovia aj študenti mi prišli vyspelejší, prístupnejší. Vedeli moju situáciu pochopiť a pomôcť mi. Vždy som sa mala na koho obrátiť, dohodnúť sa s vyučujúcimi na prispôsobovaní testov i skúšok. Nič nebol problém, bolo to len o komunikácii, vzájomnej dohode. Veľa skúšok som mohla absolvovať formou ústnej odpovede. Myslím si, že si človek, ktorému „vykecanie“ sa na skúške úplne vyhovuje. Určite radšej rozprávam! Mám pocit, že je to prirodzenejšia súčasť môjho ja (smiech), takže pre mňa to bol vždy ten lepší variant. Samozrejme, nevyhla som sa ani testom, ale nebol problém zväčšiť si ich. Na komplikácie som narážala napríklad pri mapách alebo obrázkoch. Musela som vyučujúcim vysvetliť, že toto už nedám. Sú priveľmi farebné a nemám šancu vidieť rôzne odtiene. Bez problémov sme sa dohodli, pochopili ma a našli iný spôsob preverenia mojich vedomostí.
Si mladá, aktívna žena, spomínala si, že máš problém rozoznávať farby, limituje ťa to napríklad pri výbere oblečenia?
Oblečenie alebo obuv chodím nakupovať s niekým, komu dôverujem, o kom viem, že mi dobre poradí. Aj keď nevidím farby, viem povedať „toto je pre mňa až príliš tmavé“ alebo „v tomto budem vyzerať ako hruška“, „toto by možno aj šlo, ale veľkosť nie je dobrá“, takže si určite viem vybrať, ale mať pri sebe poradcu je dobré. (smiech)
Kedy si spoznala našu organizáciu?
Úniu som spoznala ešte ako dieťa, keď som potrebovala rôzne pomôcky. Veľmi ste mi pomáhali aj po nástupe na vysokú školu. Pomohli ste mi vybrať vhodnú lupu, zvládnuť prácu s notebookom a najmä s používaním bielej palice. V tom čase som sa rozhodla organizácii pomôcť aj ja a stala som sa dobrovoľníčkou Bielej pastelky, neskôr prišli ďalšie aktivity, napríklad Deň bielej palice.
Je náročné zbierkovať v uliciach?
Ľudia sú rôzni, ale zatiaľ nemám pocit, že by som sa stretla s nejakou extrémnou negativitou. Skôr to boli pozitívne reakcie, ľudia nám prispeli, alebo boli neutrálni a odmietli. Pre mňa je Biela pastelka symbolom pomoci ľuďom so zrakovým postihnutím a som veľmi rada jej súčasťou.
Aktívne sa zapájaš do Dňa bielej palice. Mávaš v bežnom živote na priechode obavy? Pre mňa je veľkým problémom, ak priechod nie je ozvučený. Vtedy je veľmi náročné orientovať sa. Veľakrát sa mi stalo, že autá zastali, ale nebola som si istá, či už môžem ísť alebo nie, občas je to dosť chaotické. Aj preto je dobré, že robíte akciu Deň bielej palice, do ktorej sa rada zapájam ako figurantka.
Čomu sa aktuálne venuješ?
Donedávna som pracovala ako dobrovoľníčka v Centre pre rodinu, v ktorom sa pomáha ľuďom s hľadaním práce, bývania, s poskytovaním potravín či šatstva. Veľmi ma tá práca zaujala, rôzne osudy ľudí, ako im vie byť centrum nápomocné a vyriešiť ich problémy. Dokonca som externe začala študovať sociálnu prácu. Veľmi rada by som raz pomáhala ľuďom a mala na to i patričné vzdelanie. Zatiaľ to vyzerá dobre, mám za sebou prvé skúšky a v januári ma čaká dvojtýždňová prax v ÚNSS.
Vaneska, čo považuješ za najväčšiu výzvu, ktorú si musela v živote zdolať?
Mojou hlavnou výzvou bolo ísť si za tým, čo chcem. To sa v plnej miere ukázalo najmä na strednej škole, kde som musela bojovať sama za seba. Nedávať hlavu dole a povedať si, ak človek chce, všetko ide…
Čo by si odkázala našim čitateľom?
Rada by som im povedala, že sme ľudia ako vy. Hoci máme nejaké znevýhodnenie, či už zrakové alebo iné, sme ako vy. Vieme študovať, sami fungovať a mali by ste nás tak vnímať. Nehádzať nás do jedného vreca, že nič nedokážeme. Napriek tomu, že mám obmedzený zrak, nevnímam sa, že som iná ako ostatní…
Aké sú tvoje sny a plány?
Štúdium je, samozrejme, priorita. Okrem toho som začala hrať v divadle Zrakáč, z čoho mám veľkú radosť, čakajú ma prvé predstavenia. Vidieť ma môžete v komédii Čaj u pána senátora, ktorú hráme na doskách Slovenského národného divadla. Nuž, a ak mi ostane čas, rada by som sa venovala i sebe samej. A konečne by som sa chcela „dokopať“ k tancu!
Ďakujem za rozhovor, nestrácaj svoj úsmev a nech sa ti plnia sny.
Zhovárala sa: Eliška Fričovská
Foto: Eva Amzler a archív ÚNSS