O Martinovi som po prvýkrát počula ako o lektorovi kurzov varenia, ktoré sú organizované pre klientov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Bratislave. Kolegovia hovorili o jeho nadšení pre kuchárske remeslo, ktorému sa však pre zrakové postihnutie nemôže venovať profesionálne, a tak získal možnosť odovzdávať svoje skúsenosti práve tu. Milý mladý muž, ktorému škrt cez životný rozpočet urobila diagnóza Usherov syndróm.
„Zrak sa mi začal zhoršovať pred dva a pol rokom. V tom čase som pracoval v nemocnici. Odrazu som začal narážať do stolov, do ľudí, alebo som si na ulici nevšimol postavu predo mnou. Pochopiteľne som do nej narazil a už sa trúsili poznámky typu opitý, nadrogovaný, slepý… Rozhodol som sa to riešiť,“ začína svoje rozprávanie Martin Kostický. V tom čase ešte netušil, že zistiť pravú podstatu problému nebude jednoduché a jemu sa od základov zmení celý život…
Vystriedal niekoľko odborníkov, kým prišiel konečný verdikt – Usherov syndróm. Ide o geneticky podmienené ochorenie sietnice, pri ktorom dochádza k jej postupnému poškodeniu. Odkiaľ sa vzalo v Martinovej rodine, netuší… Doteraz u nich nikto nemal so zrakom vážnejší problém. Po stanovení diagnózy musel s pravdou von pred blízkymi i na pracovisku. „Rodičia i priatelia to prežívali veľmi ťažko. Nevedeli si predstaviť, čo so mnou bude… Poplakali sme si, ale postupne sme situáciu prijali,“ priznáva. Žiaľ, profesionálne varenie musel zavesiť na klinec. „Musel som skončiť, pretože som bol – ľudovo povedané – nebezpečný. Mohol som ohroziť nielen seba, ale aj iných. Som však bývalému zamestnávateľovi vďačný, pretože ma nevyhodili zo dňa deň, ale mohol som tam ešte nejaký čas zotrvať a postupne si dať všetko do poriadku,“ vysvetľuje mi.
Zdravší začiatok
Na otázku, ako momentálne vidí mi úprimne odpovedá: „Nevidím do strán a centrálne videnie nemám také ostré ako kedysi. Ale orientovať sa dokážem, hoci v tme a šere je to horšie, ale napríklad mobil či počítač čítam bez lupy. Pravdaže, občas sa stane, že do niekoho narazím, nevšimnem si odsunutú stoličku či stôl, ale neberiem to tragicky. Je to, jednoducho, tak…“ Dodáva vyrovnane. Po stanovení diagnózy musel ísť mladý muž v tých najlepších rokoch na plný invalidný dôchodok. Napriek tomu, že jeho diagnóza ani prognóza nie sú jednoduché, nehodlal sa ľutovať. A to mu osud dával zabrať. K ochoreniu očí sa pridal aj rozvod. „Moje okolie ma nenechalo klesnúť na duchu. Rodičia, priatelia, spolužiaci i bývalí kolegovia ma doslova nakopli do nového života. Vedel som, že sa nemôžem ľutovať a musím zabojovať.“
Na začiatok sa rozhodol ozdraviť svoj životný štýl. Schudol dvadsať kilogramov a stal sa z neho certifikovaný nadšenec Nordic walking, teda severskej chôdze. Denne prejde minimálne sedem kilometrov a ručička na váhe klesla o dvadsať kilogramov. Niekedy sa na svoje obľúbené trasy vyberie sám, inokedy s otcom.
„Veľa ľudí si myslí, že biela palica patrí do rúk len nevidiacim, ale nápomocná je aj pre ľudí slabozrakých.“
Martin je tiež hrdým otcom osemročnej dcérky Natálky. Keďže patrí k rozvedeným otcom, snaží sa naplno využiť každú spoločnú chvíľu. O svojom zdravotnom stave jej nič netají. Zrak im občas sabotuje spoločné chvíle, ale rozhodne si ich nenechajú skaziť. „Sú hry, pri ktorých si razom uvedomím svoje obmedzenie, napríklad keď hráme tenis, pretože nevidím dobre na loptičku. Vždy si však nájdeme aktivity, ktoré spoločne zvládame a ja sa z toho teším. Rád by som časom Natálku zobral do Únie, aby spoznala aj iných ľudí so zrakovým postihnutím, dozvedela sa, čo im pomáha, ako fungujú… Keďže som dobrovoľníkom zbierky Biela pastelka, potešilo by ma, ak by sa k nám pridala,“ hovorí odhodlane.
S bielou palicou
Keď sa Martin dozvedel, že existuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, rozhodol sa ju navštíviť. Skúsil kurz efektívnej komunikácie, rád navštevoval tréning pamäti. „Spoznal som tu nielen úžasných profesionálov, ale najmä ľudí, ktorí majú, rovnako ako ja, problém so zrakom. Vzájomne si pomáhame, radíme, vymieňame si skúsenosti,“ priznáva Martin nadšene. Dnes ho na ulici môžete stretnúť s bielou palicou. Aj o jej výhodách mu povedali sociálni pracovníci z Krajského strediska ÚNSS v Bratislave.
„Dlho som sám v sebe riešil, či chodiť alebo nechodiť s bielou palicou, predsa len, priťahuje aj neželanú pozornosť, ale keďže som neustále do niekoho narážal, musel počúvať hlúpe poznámky, povedal som si, že to skúsim. Teraz už bez nej na ulicu ani nejdem. Pravdaže, stalo sa mi, že som prišiel do autobusu, paličku som si zložil, okuliare dal na čelo a začal si čítať časopis. Odrazu počujem dve babičky, ako sa rozprávajú o tom, že predstieram, že som nevidiaci. Čo sa dá robiť, veľa ľudí si myslí, že biela palica patrí do rúk len nevidiacim, ale nápomocná je aj pre ľudí slabozrakých,“ vysvetľuje mi s úsmevom.
Raz kuchár, navždy kuchár
Pracovníci Krajského strediska v Bratislave si všimli, že Martin mal „kucharinu“ rád, chýba mu, a tak mu ponúkli možnosť spolulektorovať kurzy varenia. Snaží sa klientom priblížiť rôzne tipy a triky, ktoré im uľahčia varenie. „Vždy premýšľam, ako by sa príprava jedla dala zjednodušiť, aký zvoliť postup, aby si ľudia neublížili. Napríklad mäsové guľky, ktoré by vidiaci osmažil na oleji, pre nevidiacich a slabozrakých je bezpečnejšie pripraviť si ich v rúre. Namiesto váženia sme pri príprave bábovky použili hrnčeky…“ Pod Martinovým vedením sa Únia rozvoňala množstvom chutných jedál, v lete sa, dokonca, grilovalo… Jednoducho, nič nie je nemožné, ak viete, ako na to. „Bol by som veľmi rád, keby bolo viac kurzov o varení. Fast foody a polotovary nie sú cesta, ale je dôležité, aby nevidiaci získali cvik a možnosť učiť sa. Myslím si, že aj toto je problematika, o ktorej sa má verejne hovoriť,“ dodáva zanietene Jamie Oliver z Únie.
Budúcnosť
Ak sa Martina opýtam, ako si predstavuje svoju budúcnosť, nemyslí len na seba. Želal by si, aby bolo čoraz viac vecí prístupných pre nevidiacich a slabozrakých, aby Biela pastelka i ÚNSS naďalej pokračovali a ľudia pochopili, že medzi nimi žijú aj nevidiaci a slabozrakí. A z tých osobných želaní? „Bol by som rád, aby sa mi nezhoršoval zrak a ostalo to aspoň tak, ako to je. A aby sa dcérke podarilo vyštudovať vysokú školu a mala dobrý štart do života…“ Veľmi ti želám, Martin, nech sa ti to splní…
Martinovo vyznanie
Veľké ďakujem patrí mojej rodine, priateľom a hlavne mojej 8-ročnej dcére Natálke, ktorá mi pomáha, ako vie, a ja som jej za to nesmierne vďačný. Nesmiem zabudnúť ani na kolektív Krajského strediska ÚNSS v Bratislave, ktorí sú úžasní. A, pravdaže, ani na svojich priateľov z Únie.
Foto: Tomáš Bako