Abecedidlo – knižka o veľkých písmenách pre malých školákov. Prináša 43 detských rýmovaných básničiek o abecede, ktoré dopĺňajú tlačené, písané i brailové písmenká a farebné ilustrácie Renáty Milčákovej. Prečítajte si článok Želmíry Zemčákovej, ktorá s vtipom a nadhľadom priblížila čitateľom, ako to vyzerá na besedách o knihe, ale aj brailovaní či každodennosti života nevidiacich.
Článok sme prevzali z časopisu Nový život 12/2025, ktorý vydáva Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči (krátené).
Už napísať básničkovú knižku pre deti o abecede bolo náročné. Hoci hravý a zábavný, bol to pracovný projekt Slovenskej autority pre Braillovo písmo (SABP), nie moja „spisovateľská“ ambícia. Ale následky – predstavovanie knihy, Braillovho písma a života nevidiacich deťom – to je pre mňa ešte náročnejšie. No ak nechceme, aby tá naša knižočka uviazla v sklade našej knižnice, musíme o nej občas deťom porozprávať.
Začíname v škôlke na našom sídlisku. Je to výzva, knižku sme písali skôr pre malých školákov než pre veľkých škôlkarov. Za necelú hodinku Michal Tkáčik ako šéf SABP predstaví brail, ja prečítam pár básničiek a potom stavím na zborovú recitáciu a deti naozaj po mne s chuťou opakujú. „Už také malé deti vedia, čo je koketa?“ zavtipkoval neskôr kamarát. Koketu mám v básničke na „k“. Nevedia, ale môžu sa pýtať, no nie? Michal nadobúda slušnú prax v písaní na tabuľke, a tak si viacerí škôlkari odnášajú papierik so svojím menom.
Stretnutie s levočskými školákmi v knižnici je moderované, takže zodpovednosť za zaujatie detí má okrem nás aj knihovníčka Ivanka. Je tu s nami aj ilustrátorka Abecedidla Renáta Milčáková, ktorá to ako učiteľka s deťmi vie, veľmi to nám i besede pomohlo. Súťažíme, rátame písmenká v básničkách, deti odmeňujeme písmenkovými sušienkami.
Knižnica v Starej Ľubovni: tri besedy po sebe bez prestávky, na každej po dve triedy. Sú tu s nami aj nové kolegyne z práce, aby sa dostali aj do „terénu“ a nevnímali oblasť zrakového postihnutia len spoza počítača. A tak si môžeme dovoliť aj veci, ktoré si vyžadujú viac asistencie. Napríklad usporiadať 6 detí do šesťbodu a nechať ich vytvárať „živé písmená“ – deti stoja alebo čupia podľa toho, ktoré bodky tvoria písmeno. Ukazujeme viac pomôcok, obrázkov, pohľadníc, sme tu autom, takže tabuľku vystriedal písací stroj. Deti sú dychtivé, reagujú veľmi živo. Na jednej besede viac čítame, na druhej uspokojíme viac záujemcov o svoje meno v braili a na tretej necháme viac času na otázky. Prečo nevidiaci potrebujú špeciálne písmo, prečo to nemôže byť latinka, ktorá by sa dala ohmatať? Fantastická otázka.
A potom klasika: ako vieme, že je ráno, ako sa sprchujeme, holíme, rozoznáme toto od tamtoho, robíme toto, dokážeme tamto… V istom momente je jasné, že strieľať otázky je dôležitejšie než dopočúvať odpovede. Odpovedáme na všetko, je oveľa lepšie, keď sa na čudné veci stihnú opýtať deti, aby im rovnaké otázky už nemuseli napadnúť ako dospelým, aby sme sa už naozaj všetci vo vnímaní a poznaní dostali ďalej.
Zatiaľ posledné dve abecedidlové stretnutia s deťmi sme mali v Bardejove. Deti boli zaujaté a smelé, pochvalu si zaslúži aj pán učiteľ, ktorý veľmi dobre spolupracoval a zapájal sa aj do písmenkových aktivít. Prišiel aj televízny štáb, ktorý vytvára Týždenník Prešovského samosprávneho kraja. Táto výpoveď dievčatka sa do príspevku nedostala, no pre mňa bola kľúčová. Školáčke sa beseda páčila, myslela si, že ľudia, ktorí nevidia, nebudú vedieť ani rozprávať, ani nič, a teraz si uvedomila, že vedia aj čítať, používajú telefón, dokonca môžu písať knihy… Uf. Tak ešte stále je to tu. Hoci mne už tie naše témy a večné informovanie a „scitlivovanie verejnosti“ idú krkom, ešte toho nie je dosť.
Opäť ten pocit ako pri otázkach v Ľubovni – dúfam, že si dievčatko uvedomí čo najviac o „iných ľuďoch“ skôr, než sa dostane v dospelosti do pozície, že bude o ich životoch nejakým spôsobom rozhodovať. Hoci sa médiám aj nám samotným páči prezentovať hlavne kuriózne, nepravdepodobné, výnimočné úspechy či koníčky, niečo, čo dokáže alebo čím sa zaoberá len niekoľko z nás, stále je tu priestor venovať pozornosť hlavne bežnému životu, našej každodennosti, tomu, čo nám pomáha a rozširuje možnosti.
FOTO: Vďaka Abecedidlu môžu deti spoznávať Braillovo písmo hravou formou.
Foto: Veselá knižôčka je skvelým „parťákom“ hoci aj do vlaku.
Autorka: Želmíra Zemčáková
Foto: SKN