Klop, klop

Európska únia nevidiacich a spoločnosť Onkyo Corporation organizujú Súťaž braillovských esejí, do ktorej sa môžu prihlásiť používatelia Braillovho písma. Finálovému kolu však predchádzajú kolá národné. Tretie miesto v tom celoslovenskom získala Renata Oláhová, ktorá opísala výučbu Braillovho písma so svojím 9-ročným klientom.

Klop, klop. Počujem, že niekto klope na dvere mojej kancelárie. Skôr ako sa
sťažka zodvihnem zo stoličky, dobre viem, že prichádza „môj“ Patrik.
Má 9 rokov. Vždy, keď vojde do kancelárie aj so svojou mamičkou, pekne ma pozdraví a kútiky úst sa mu pretiahnu do krásneho, ešte trochu štrbavého úsmevu. Patrik má zahmlené, neostré videnie. Vidí sotva do vzdialenosti 50 centimetrov. Napriek tomu chodí do bežného typu základnej školy. Je druhák a pani učiteľka ho chváli, vraj je najšikovnejší v triede. To môžem potvrdiť aj ja. Vždy, keď príde do kancelárie, natočí hlavičku doľava, sadne si na stoličku a ruky položí na stôl. Ako by mi chcel povedať: „Som pripravený.“ V tejto fáze nášho stretnutia Patrikova mamička väčšinou odchádza. Ak si myslíte, že sa hneď začneme učiť, mýlite sa. Patrik mi
najprv porozpráva, čo bolo v škole, akú známku dostal, čo zažil. Niekedy je smutný. A ja nemám rada, keď sú deti smutné. Vždy si ho pozorne vypočujem, povzbudím a potom? Potom ho jemne pohladím po vláskoch. Ak sa mi podarilo vyriešiť jeho trápenie, usmeje sa, spokojne sa zavrtí na stoličke a vzpriamene sa posadí. V tejto chvíli sa začíname učiť…

Najprv si zopakujeme zadanú úlohu z minulého stretnutia. Keď sme obaja
spokojní s výsledkom, hlavne ja, poviem mu, čo nové sa naučíme. Nové písmeno mu predstavím ústne, ako kombináciu bodov. Potom mu ho napíšem na magnetickú kresliacu tabuľku MAGPAD BIG. Túto pomôcku
som objavila na internete. Tabuľka má rozmery asi ako stránka A4. Sú na nej prázdne bodky, ktoré nám umožňujú nakresliť s pomocou magnetického pera čiary, obrázky a aj naše, vlastne, pán Braille, Vaše braillovské bodky. Na spomínanej tabuľke sme sa ešte v prípravnom období učili spoznávať smery, udržať riadok, nacvičili sme i správny pohyb rukami pri čítaní. Dosť času sme venovali princípu Vášho písma, milý pán Braille. Rozprávala som mu o Vás, o tom, ako ste stratili zrak, ako ste vymysleli šesťbod a z neho celú abecedu. Patrik moje slová hltal ako lentilky a šesťbod, či kombináciu bodov, ktoré ešte nepoznal ako písmeno, písal a vyhmatával na tabuľke ostošesť. Keď sa oboznámi s bodkami na tabuľke, príde na rad šlabikár. Drobnými prštekmi hladká riadok v šlabikári a báda v ňom nové, pre neho v tej chvíli nepoznané písmená. Niekedy je trochu nepozorný a prečíta niečo úplne iné, ako je napísané v učebnici.

Pri čítaní Patrik skúša využiť zvyšky zraku. Inými slovami, tak trochu švindľuje. Avšak ja mu na to rýchlo prídem a prísne, takmer mamičkovsky,
mu dám najavo, že to nie je správne… Viete, pán Braille, ja bodky
v šlabikári poctivo čítam hmatom spolu s Patrikom. Keď už máme všetko prečítané, začíname písať na Pichtovom písacom stroji. V kancelárii mám starší typ Tatrapointu (ide o značku slovenského písacieho stroja pre nevidiacich, pozn. red.). Patrik má doma novučičký. Má krásne zelené klávesy. Veľmi sa mi páči jeho prirodzená detská zvedavosť. Ešte sme boli len v predšlabikárovom období, keď už mal doma písací stroj pre nevidiacich. Nevedel sa dočkať dňa, keď ho bude môcť používať. Keď prišiel deň D, drobnými rúčkami hladkal písací stroj, skúmal ho a prenáramne
sa tešil. Dnes si už doň dokáže sám vložiť braillovský papier, vie napísať
jednoduché slová, opraviť chybný text. Z písmen, ktoré poznáme, si môže vytvárať aj vlastné slová, jednoduché vety. Pán Braille, píšem Vám o tom, ako sa Patrik teší, ako sa rád učí. Povedzme si však úprimne, aký by to bol
žiak, keby sa aj jemu občas nechcelo? Áno, máme aj také chvíle a to najmä teraz, keď aj na Slovensko dorazil COVID-19. Všetky naše deti dostali v školách STOP. S Patrikom a jeho mamičkou sa nemôžeme stretávať osobne.
Aj preto výučbu čítania a písania Braillovho písma riešime cez Messenger. Keby ste žili v súčasnosti, aj Vy by ste ho určite ocenili…

Klop, klop, počujeme, že niekto klope na dvere. Patrik vyskočí zo stoličky ako srna. Kým dobehne otvoriť dvere svojej mamičke, ja sa opäť sťažka zodvihnem zo stoličky a mamičke referujem, čo sme sa naučili a čo je potrebné naučiť sa do budúceho stretnutia. Je zaujímavé a podnetné učiť malého chlapca Vaše písmo, drahý pán Braille. Pomaly sa ním prelúskavame ako jednou veľkou záhadou. Spolu s Patrikom
bádame, nachádzame, spoznávame nespoznané. Všetko si spoločne
skladáme do mozaiky, ktorá bude pre neho veľmi dôležitým zdrojom informácií.

O autorke

Renata Oláhová je s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska spojená od roku 1989, odbornou pracovníčkou Krajského strediska ÚNSS v Banskej Bystrici sa stala v roku 2001. Dnes je prakticky nevidiaca, ale svoju prácu nadovšetko miluje. S nadšením a láskou sa venuje klientom, malým i veľkým. Zvláda s nimi chôdzu s bielou palicou, zasvätí ich do tajov mobilných telefónov či počítačov s hlasovým výstupom, ale aj bežných činností potrebných pre každodenný život. Na margo svojej práce s úsmevom hovorí: „Som hrdá úniačka. Vďaka tunajším ľuďom som pochopila, že moje zrakové postihnutie ma nemusí obmedzovať. A toto poznanie rada odovzdávam aj svojim klientom.“

Autorka textu: Renáta Oláhová