Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska sa od začiatku svojej existencie snaží o to, aby bol náš svet bez bariér a prístupný pre všetkých, vrátane ľudí so zrakovým postihnutím. Zásadnú úlohu v tomto smere plní Oddelenie prevencie architektonických a dopravných bariér. O jeho poslaní sme sa pozhovárali s vedúcim oddelenia, Ing. arch. Pavlom Korčekom, PhD.
Aká je hlavná náplň vášho oddelenia?
Naše oddelenie sa snaží o debarierizáciu prostredia. V súčasnosti máme tri pracoviská, a to v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Hlavnou náplňou je posudzovanie projektovej dokumentácie pre územné či stavebné konania. Snažíme sa projektantov upozorniť, kde urobili chybu, akým spôsobom danú stavbu alebo stavebnú rekonštrukciu urobiť tak, aby rešpektovala potreby ľudí so zrakovým, ale aj s ďalšími typmi postihnutia. Zúčastňujeme sa tiež kolaudačných konaní, kde si všímame prístupnosť prostredia. K našej práci patrí i pripomienkovanie legislatívnych zmien, či riešenie podnetov od občanov, ktorí nás upozornia na nejaký problém v oblasti architektonických bariér. My to následne riešime s kompetentnými. Okrem toho sa snažíme zúčastňovať aj osvetových aktivít zameraných na debarierizáciu prostredia a edukáciu verejnosti.
Čo je pre nevidiacich bariérou?
Architektonické bariéry predstavujú situácie a prvky, pri ktorých vzniká ohrozenie zdravia alebo života človeka. Rovnako však bariérou môže byť aj dezorientácia v priestore, či fyzicky znemožnený voľný a bezpečný prístup. V prípade ľudí so zrakovým postihnutím je teda bariérou aj situácia, keď sa v prostredí nenachádza dostatok pre nich zrozumiteľných prvkov, podľa ktorých by sa mohli orientovať, a zabezpečili by im tak bezpečný a samostatný prístup. Príkladom takto vzniknutej bariéry je znižovanie obrubníkov chodníkov, čím sa na jednej strane zabezpečí prístupnosť pre telesne postihnutých ľudí, no na strane druhej je odstránením „schodíka“ zničené jednoznačné označenie kraja vozovky dôležité pre zrakovo postihnutého. Tým je preňho vytvorená nebezpečná situácia. Riešením je návrh bezbariérových úprav so zreteľom na obe skupiny – telesne aj zrakovo postihnutých, a teda zníženie okraja a zároveň vybudovanie varovného pásu pre nevidiacich. Iba takto to môžeme považovať za komplexne bezbariérový priestor.
Spomíname ľudí nevidiacich, ale sú medzi nami aj slabozrakí…
Presne tak, aj pre nich sú prospešné reliéfne prvky na komunikáciách, a dôležitá je aj úprava prostredia. Napríklad označenie sklenených plôch kontrastným pásom, pretože bez neho sú pre slabozrakých v podstate neviditeľné. Veľmi dôležité je využívať v interiéroch a exteriéroch vhodné farebné kontrasty, ktoré taktiež pomáhajú v orientácii. Vhodné kombinácie farieb sú napríklad žltá a čierna, biela a čierna, biela a červená, či žltá a tmavomodrá. Často sa stretávam s tým, že sa zabúda na označenie schodiska. Pre túto skupinu ľudí je veľmi prínosné označiť žltočiernou páskou prvý i posledný schod. A nezabudnúť ani na zábradlie, čo sa, paradoxne, stáva dosť často.
Spomínali ste reliéfne prvky, používajú sa aj termíny vodiace línie, signálne pásy, čo to vlastne je?
Sú to akési základné orientačné prvky, ktoré pomáhajú ľuďom so zrakovým postihnutím orientovať a pohybovať sa v priestore. Sú rozdelené podľa spôsobu použitia. Vodiace línie môžu byť prirodzené alebo umelé. Prirodzené sa bežne nachádzajú v prostredí, ide napríklad o hranu styku medzi chodníkom a nejakou budovou. Ak sa v priestore takéto prirodzené vodiace línie nenachádzajú, alebo sú orientačné body prerušené na viac ako osem metrov, je potrebné umiestniť umelú vodiacu líniu. Môžete ju spoznať veľmi ľahko, je to farebne odlišná dlažba s typickými žliabkami a slúži na udržiavanie smeru pre ľudí používajúcich bielu palicu. Na chodníkoch si môžete všimnúť aj tzv. varovné pásy, ako už vyplýva z názvu, ich úlohou je varovať nevidiacich pred vstupom do nebezpečného priestoru. Sú tvorené polguľovitými výstupkami. Používajú sa na nástupištiach hromadnej dopravy, na priechodoch a napríklad aj na oddelenie cyklotrasy a chodníka, pokiaľ sú situované vedľa seba. Taktiež ich môžete nájsť na exteriérových schodiskách. Tzv. signálne pásy majú človeka nasmerovať na určité, orientačne dôležité miesto a tiež ich môžete vidieť na priechodoch, nástupištiach lebo pred vstupom do významných budov. Sú vlastne kombináciou varovného a vodiaceho povrchu.
Prečo však niekedy nevidiaceho navedú napríklad do plotu?
Na to sa ma ľudia pýtajú často, dokonca sa stáva, že nás kontaktujú, aby nám takéto riešenie oznámili ako chybu. Ako som spomínal, nevidiaci či slabozrakí sa orientujú nielen pomocou umelých, ale aj prirodzených vodiacich línií. A práve spomínaný obrubník, či plot môže byť pre nich takýmto prirodzeným orientačným prvkom. My ho teda k tomuto bodu musíme naviesť, pretože sa vie potom pohybovať na trase ďalej. Napriek tomu som rád, že si ľudia všímajú svoje okolie a rád im prípadný omyl ozrejmím.
V rámci vášho oddelenia ste pripomienkovali množstvo stavieb, na ktoré ste obzvlášť hrdý?
Tých stavieb, ku ktorým sme sa vyjadrovali a môžu byť pozitívnym príkladom, je veľmi veľa. Ak by som mal spomenúť realizáciu z relatívne nedávneho obdobia, je to určite Autobusová stanica Nivy v Bratislave. S projektantami tejto stavby bola veľmi konštruktívna spolupráca. Pripomienkovali sme návrh reliéfnych prvkov pre ľudí so zrakovým postihnutím. Keďže stanica je už otvorená pre verejnosť, môžem sa oprieť aj o skúsenosti z praxe. Od kolegov i samotných ľudí so zrakovým postihnutím mám pozitívnu spätnú väzbu, vedia sa tam veľmi dobre orientovať. Myslím si, že je to príklad naozaj fungujúcej a prospešnej spolupráce, a to ma veľmi teší. Riešenie si môžu všimnúť aj vaši čitatelia. Už v exteriéri stanice môžu zaznamenať signálne pásy, ktoré vedú k dvom hlavným vstupom a vo vnútri pokračujú umelou vodiacou líniou, ktorá nevidiaceho nasmeruje ku schodisku alebo k výťahu. Z neho sa dokáže pomocou vodiacich línii dostať až k jednotlivým nástupištiam. Je to nadväzujúci systém línii, ktoré nevidiaceho dovedú od vstupu do budovy až k autobusu.
Je spolupráca so stavebníkmi lepšia?
Z môjho pohľadu sa záujem stavebníkov o bezbariérovosť zvýšil. Je pravda, že sa často opakujú rovnaké chyby, ale čo vnímam ako pozitívum, najmä v prípade stavieb, ktoré sa stavajú po etapách, že už pri tej prvej sa projektanti poučia a v ďalších fázach už chyby neopakujú.
Môže nejako pomôcť bežná verejnosť?
Bežná verejnosť môže pomôcť tým, že si bude všímať svoje okolie a v prípade, že sa im niečo nezdá, upozornia nás. Myslím si, že aj táto téma sa začína ľudí dotýkať. Nedávno sa mi pri jednej kolaudácii stalo, že sa ma prítomní pýtali na konkrétnu stavbu. Veľmi ich zaujímalo, prečo tam nie sú úpravy pre ľudí so zrakovým postihnutím, presnejšie výťah do podchodu. Paradoxne ide o zastávku v blízkosti našej organizácie a naozaj ma potešilo, že im napadli chyby dotýkajúce sa práve ľudí nevidiacich a slabozrakých. Musím skonštatovať, že tento nedostatok hnevá aj mňa. Navyše, na zastávkach pred i po tej našej výťah nechýba. Bohužiaľ, zástupcovia samospráv i stavebných úradov nie celkom rozumejú problematike debarierizácie a vzniknú takéto chyby. Momentálne je však legislatíva nastavená tak, že za stavbu zodpovedá projektant. Najideálnejšie by teda bolo vzdelávať samotných projektantov. Našťastie, sme tu my, ktorí sa o to snažíme a dokážeme im chybu vysvetliť. Pokiaľ je stavba v štádiu projektovej dokumentácie, vždy sa dá návrh zmeniť. Radi im s tým pomôžeme.
Čo vás na vašej práci teší?
Teší ma, keď sa stavebné úpravy urobia správne. Som zástancom pravidla, že ak sa už niečo robí, nech sa to urobí dobre, alebo sa nemusí robiť vôbec nič, pretože v tom prípade sú to zbytočne vyhodené peniaze. Verím však, že aj našou prácou prispievame k zlepšovaniu prístupnosti prostredia.
Ďakujem za rozhovor.