O tom, že nevidiaci už dnes nepracujú na pozíciách ako je masér či košikár ste už iste počuli. Oslovili sme niekoľkých nevidiacich, ktorí pracujú na zaujímavých pozíciách v rôznych spoločnostiach. Ako sa im v nich pôsobí a aká bola ich cesta za vysnívanou prácou?
Peter Vágner, referent Oddelenia prevádzky informačných technológií na MsÚ v Banskej Bystrici:
Nástup do práce som riešil zatiaľ len dvakrát. Po prvýkrát som sa ako čerstvý promovaný absolvent uchádzal o pozíciu správcu siete v súkromnej firme. Myslím si, že pochybnosti o počítačových a technických zručnostiach nemali, keďže ako ľudia, ktorí veľa pracujú s výpočtovou technikou mali prijať študovaného aplikovaného informatika. Pochybnosti podľa mňa mali skôr s osobnostnými a spoločenskými predpokladmi. Po druhýkrát som sa uchádzal o prácu vo verejnej správe ako agent technickej podpory. Moje znalosti a motiváciu hodnotili až traja ľudia, padlo pomerne veľa otázok. Od začiatku sa prezentovali tak, že som vhodný kandidát na danú pozíciu. Celý proces sa naťahoval, pretože tentokrát pre mňa pripravovali chránené pracovisko. Ale oplatilo sa, na tomto pracovisku pôsobím dodnes.
Viera Petrovčinová, učiteľka v Súkromnej základnej umeleckej škole Múza:
Niektorí riaditelia boli veľmi ústretoví, ale stalo sa mi aj, že mi istý riaditeľ povedal, že on učí slovenčinu, čo by som tam robila ja. V mojom terajšom zamestnaní nerobia žiadne rozdiely medzi mnou a ostatnými zamestnancami. Nik sa ma nepýtal, ako budem prichádzať do práce, dokonca mi dávali také úlohy, že som sa v zime premiestňovala z budovy do budovy každé dve hodiny. Nezisťovali, či zvládnem učenie, keďže mám noty v Braillovom písme. Zamestnávajú ma mnohými úlohami, od korepetície cez učenie klavíra a spevu, moderovaním akcií, písaním scenárov i článkov o podujatiach, ktoré sa uskutočnili, až po prípravu nôt pre kapelu a orchester. Viem však, že nie každý má pozitívnu skúsenosť s hľadaním si práce.
Michal Herceg, redaktor RTVS:
S Rozhlasom a televíziou Slovenska som začal externe spolupracovať počas školskej praxe. Vyrábal som príspevky pre viacerých redaktorov. Jedna z redaktoriek, ktorej relácie som napĺňal asi najviac, sa neskôr stala riaditeľkou rozhlasového Centra publicistiky a ponúkla mi možnosť pracovať u nej. Kým iní zamestnávatelia vidia pri zamestnávaní ľudí s postihnutím najmä možné riziká, Milena Čeganová sa mi spočiatku zdala až príliš bezstarostná. Neskôr som sa dozvedel, že nadriadení jej optimizmus vôbec nezdieľali. Jeden sa obával, či ma nebude treba kŕmiť, ďalšia pani sa jej zasa zdôverila so skúsenosťou, že vošla do kancelárie k nevidiacej telefonistke a tá tam mala úplnú tmu. V zamestnaní som už vyše desať rokov a dnes sa nikto nad mojím tunajším pôsobením nepozastavuje.
Zaujíma vás, ako zamestnať nevidiaceho a čo to môže pre vás znamenať? Prečítajte si náš článok.