Adela Vinczeová, Robo Roth a Fero Joke – originálna trojica, ktorú spája podpora zbierky Biela pastelka. Čo si myslia o sebe navzájom? Dokázali by žiť bez zraku? Kde vnímajú bariéry v spoločnosti?
Biela pastelka vás dala dohromady ako tri dobré sudičky Bielej pastelky. Ste radi súčasťou ambasádorského tímu?
AV: Som veľmi rada, že som súčasťou tohto tímu, pretože si myslím, že sme veľmi bizarné, ale zároveň milé trio, akýmsi spôsobom vyvážené…
RR: Som veľmi rád. Za kolegov hovoriť nemôžem, ale je mi cťou.
FJ: Teší ma to. Pastelková kampaň je veľmi milá a zároveň si pri výrobe užijeme kopec zábavy.
Čo máte na zvyšných dvoch členoch radi?
AV: Na chalanoch mám rada, že sú veľmi svojskí, každý si ide verne svoju linku, sú verní svojim zásadám a životným filozofiám… A je s nimi aj zábava!
RR: Na „Pastelkáčoch“ mám rád, že sú veľmi človečenskí. Nehrajú to. Sú autentickí ľudia. To tiež nie je samozrejmosť.
FJ: Robo – hneď sa mi vybaví jeho špecifický hlas, do ktorého sa vždy rád započúvam, či už je to na predstavení, pri počúvaní audiokníh alebo rozhlasu. A, samozrejme, jeho drsný čierny humor. Keď sa povie Adela, paradoxne mi napadne rozvážnosť, skúsenosti… Pre mňa je človekom, ktorý mi vždy poradí a vždy sa od nej môžem niečo naučiť, nechať sa inšpirovať.
Pri výrobe spotu k tohtoročnej kampani Bielej pastelky ste sa stretli aj s ľuďmi, ktorým zbierka reálne pomáha, bolo to pre vás v niečom iné?
AV: Stretnutie so zrakáčmi je pre mňa vždy fascinujúce, pretože človek zrazu vníma presne to, čo by mali ľudia počuť a vedieť. Zhovára sa s prekladateľom a tlmočníkom, ktorý ovláda štyri svetové jazyky, alebo s profesionálnou masérkou, či s malým chlapcom, ktorý má úžasnú sestru bez zrakového postihnutia, dokážu spolu pekne vychádzať a mať pekný vzťah… Vždy sú pre mňa tieto stretnutia mimoriadne inšpiratívne a myslím si, že je skvelé, že zrakáči sú v tohtoročnej kampani.
RR: Ani nie, všetci sme normálni. Akurát k zrakáčom sa život nezachoval úplne fér.
FJ: Myslím si, že ste urobili veľmi dobrý krok, že ste si týchto mladých ľudí zavolali na pomoc. Pre mňa je veľmi inšpiratívne, že sa môžeme pozhovárať, dozviem sa o ich živote, diagnóze, názoroch. Hoci mám nevidiacu kamarátku Aďku z Dolného Kubína, ktorá ma toho o zrakáčoch naučila najviac, aj tohtoročné stretnutie bolo milé a mnohému som sa naučil.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, aký by bol váš život bez zraku?
AV: Samozrejme, že by som si to neželala, ale som človek, ktorý sa snaží zosobniť si mnohé životné výzvy iných ľudí a skúsiť to v sebe vnútorne prijať, a v tom vnútornom príbehu nájsť silu a motiváciu vedieť svoj život, napriek tomu, uchopiť. Mnohí zrakáči sú práve toho dôkazom a motiváciou, že sa to dá, a možno o to väčšou motiváciou sú pre ľudí, ktorí hendikep nemajú.
RR: Nie. Nie som taký silný.
FJ: Áno, veľakrát. Aj ako dieťa, neskôr ako kamarát Aďky. Možno to bude tým, že som dosť citlivý človek, čo je niekedy výhoda, inokedy naopak (úsmev), ale v tomto prípade, ak chcete pomôcť nevidiacim, je fajn, že sa viete do niektorých vecí vopred vcítiť, „vyskúšať si“, aké by to bolo. Napokon, nevidiacim môže byť takpovediac každý, stačí zavrieť oči.
Foto: Eva Amzler
Kde si myslíte, že sú najväčšie bariéry pre ľudí so zrakovým postihnutím?
AV: Bariéry pre ľudí so zrakovým postihnutím vychádzajú asi hlavne z našich bariér – ľudí bez postihnutia, pretože my sme majorita, ktorá svojím zmýšľaním a nastavovaním sveta bariéry iným vytvára. Málokedy myslíme na to, že niekto neprijíma len vizuálnu informáciu, že treba veľa vecí popisovať, ale myslím si, že to nemožno nikomu zazlievať, je to niečo, čo sa učíme a aj vďaka Bielej pastelke sa tieto veci menia k lepšiemu.
RR: V nás. V predsudkoch. V neznáme…
FJ: Ja osobne vidím najväčší problém v chodníkoch, dostupnosti dopravy, ale aj presun ľudí ako taký, aby nemuseli všade chodiť len s asistentmi a boli slobodnejší, nezávislejší. Myslím si, že v tomto smere je naša spoločnosť hlboko poddimenzovaná. Nevidiaci a slabozrakí by si zaslúžili lepšie chodníky, semafory, prístupnejšie prostredie…
Biela pastelka sa snaží bojovať proti rozdeľovaniu spoločnosti na svet vidiacich a svet nevidiacich… Rozdeľovania je dnes viac ako dosť. Čím to je? Sme stále takí skostnatení, neznalí, je to strachom z inakosti?
AV: Nemyslím si, že v ľuďoch je nejaký strach z inakosti, skôr je to vecou neinformovanosti, pretože informovanosť dokáže veľa neistôt, alebo predsudkov, roztápať. Aj keď sa niekedy delíme na dva svety, myslím si, že to nie je myslené v zlom. V podstate každý sme nejakým spôsobom iný, každý má svoj svet, takže ja by som sa tejto predstave úplne nebránila, pokiaľ sú tie svety spriatelené, komunikujú a vedia spolu vychádzať, nech je ich aj osem miliárd! Lebo hoc budeme mať aj jeden svet a budeme sa v ňom netolerovať, je to vlastne jedno, o počte svetov to nie je.
RR: Áno, sme. Bojíme sa. Odsúdime. Nevieme a častokrát nechceme vedieť. Nezaujíma nás to. Staráme sa len o seba.
FJ: Bohužiaľ, áno. Aj ja ako homosexuál vnímam, že inakosť je stále braná tak ako je… Je smutné, že niečo normálne vlastne normálne nie je len preto, že je to pre niekoho iné. Verím, že v rámci zrakáčov je už situácia lepšia, napokon, veľa práce v tomto smere robí aj vaša organizácia i samotní nevidiaci, ktorí neostanú doma sedieť, ale idú medzi ľudí a hovoria o svojom hendikepe.
Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa pri ďalšom ročníku verejnej zbierky Biela pastelka.