Vidia i nevidia. Často sú to fragmenty obrazov, časť zorného poľa, akoby ste sa na svet dívali hľadáčikom ďalekohľadu. Väčšina z nás si myslí, že si nasadia okuliare a všetko je v poriadku. Problematika slabozrakosti je však oveľa komplikovanejšia a výskyt ochorení, ktoré zrak zhoršujú, čoraz bohatší. Aké sú možnosti pomoci pre slabozrakých?
Byť v akejsi sivej zóne zraku je náročné na prijatie. Napriek tomu, že sa situácia môže zdať bezvýchodisková, riešenia sú. Áno, nikto vám zrak nevráti, ale sú techniky, pomôcky a spôsoby, ako maximalizovať využitie jeho zvyškov. Práve na to sú odborníkmi naši pracovníci v krajských strediskách Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS). O tom, aké mýty panujú v súvislosti so slabozrakosťou medzi verejnosťou i o tom, aké sú možnosti riešenia tohto stavu, som sa pozhovárala s Mgr. Dagmar Filadelfiovou, vedúcou Krajského strediska ÚNSS v Banskej Bystrici.
Väčšina populácie má dojem, že slabozraký len slabšie vidí, stačia silnejšie okuliare a je po probléme…
Áno, bežne sa stretávam s názormi laickej verejnosti, že ten, kto nosí okuliare a je krátkozraký, je zároveň slabozrakým. To nie je pravda. Takým veľmi zjednodušeným vysvetlením slabozrakosti je, že človek nevidí dobre ani vtedy, keď si nasadí okuliare. Pri mnohých ochoreniach zraku dioptrické okuliare absolútne nepomáhajú, takže takýto človek, paradoxne, ani okuliare nosiť nemusí a vám sa môže zdať, že vidí úplne normálne…
V skutočnosti je to presne naopak. V čom je „zradnosť“ slabozrakosti?
Z môjho pohľadu možno v tom, že keď sa povie „nevidiaci“, predpokladá sa, že tento človek nič nevidí. Okolie ho môže jednoduchšie identifikovať, napríklad vďaka slepeckej palici, vodiacemu psovi alebo osobe, ktorá ho sprevádza. Pri človeku so slabozrakosťou ani nemusíme vedieť, že má problémy so zrakom, nemusí byť označený bielou slepeckou palicou, dokonca, nemusí mať ani okuliare. Často ide o nebadané funkčné dôsledky, ktoré slabozraký má a spôsobujú, že nerozozná nerovnosti povrchu, ak nie sú označené kontrastne, preleje vodu v sklenenom pohári, nedokáže čítať drobnú tlač bez lupy, nevšimne si presklenú plochu, ak nie je označená, neskoro zbadá prichádzajúce auto… A potom sú to aj tie vážnejšie problémy, keď je zraková ostrosť značne obmedzená, taký človek vidí napríklad len do vzdialenosti dvoch metrov, aj to nekvalitne, môže mať zmenšené zorné pole, vidieť len polovicu obrazu, mať sledovaný objekt rôzne zdeformovaný. To, pochopiteľne, prináša týmto ľuďom mnoho problémov v bežnom živote, ale od toho sme tu aj my, aby sme im pomohli.
V čom všetkom pomáhajú krajské strediská ÚNSS slabozrakým klientom?
Na to, aby slabozraký človek dokázal fungovať čo najsamostatnejšie vplýva mnoho faktorov. Jedným z nich je závažnosť zrakovej diagnózy, či je stav dlhodobo nemenný, alebo je predpoklad progresie, čo sa, samozrejme, odráža aj na psychickom rozpoložení klienta. Veľmi dôležitá je podpora rodiny, ich očakávania a postoje, do akej miery sú najbližší ochranárski, alebo dajú svojmu blízkemu dostatočný priestor nebyť odkázaným na vidiace osoby a naučiť sa spoliehať sám na seba. V takomto prípade môžu nami poskytované nácviky priestorovej orientácie a samostatného pohybu, sebaobslužných činností, sociálno-komunikačných zručností výrazne pomôcť slabozrakému byť samostatným. Veľkou pomocou sú optické a kompenzačné pomôcky. V dnešnej dobe je v ponuke široká škála optických a elektronických lúp, s ktorými dokážu slabozrakí čítať bežnú tlač. Technologický progres umožňuje používať počítače, mobilné telefóny so zväčšením alebo hlasovým výstupom, používajú v nich rôzne aplikácie, ktoré im pomáhajú napríklad orientovať sa, rozoznávať farby, identifikovať predmety a tak ďalej.
„Ťažko slabozraká staršia pani mi nedávno povedala: ,Po dvoch rokoch vidím na čítanie, to je zázrak a vy ste čarodejka.´“
Priblížme čitateľom, čo znamená nácvik orientácie či sabaobsluhy.
Ak človek dobre nevidí (alebo nevidí vôbec), je dôležité, aby sa naučil orientovať vo svojom okolí. V interiéri i exteriéri. A práve to klienta naučíme. Ako sa pohybovať po ulici, zvládnuť trasu do obchodu, do práce, k rodine… Môže sa stať, že sa klient presťahuje a potrebuje „ovládnuť“ svoj nový priestor v byte. Ani hygiena, napríklad také holenie či strihanie nechtov, nie je jednoduchá, ak dobre nevidíte. Spoločne zvládneme aj starostlivosť o domácnosť – pranie, žehlenie, upratovanie… Cieľom je čo najsamostatnejší a najnezávislejší jedinec.
A čo komunikačné zručnosti?
V tomto prípade ide o komunikáciu klienta s okolím vo vzťahu s jeho zrakovým postihnutím. S klientmi si prechádzame, ako sa zaradiť do spoločnosti, ako vystupovať na verejnosti, ako si hľadať zamestnanie, v prípade vekovo mladších klientov rozoberáme aj nadväzovanie vzájomnej komunikácie s rovesníkmi. Komunikačné zručnosti bývajú často súčasťou skupinových či pobytových rehabilitácií.
Niektorí slabozrakí používajú na orientáciu po ulici bielu palicu. Viem, že ju neprijímajú ľahko, hoci im môže výrazne pomôcť…
Biela palica je jedna z pomôcok, ktorú prijímajú ťažko nielen slabozrakí, ale aj nevidiaci. Mnohí slabozrakí sa budú radšej spoliehať na svoje zvyšky zraku a nevidiaci na svojho sprievodcu, ako by si mali pomôcť bielou palicou. Počas dlhoročnej práce so zrakovo postihnutými som prišla na mnoho dôvodov, prečo palicu odmietajú. Jeden z tých najčastejších je, že biela slepecká palica plní aj označujúcu funkciu, ktorá identifikuje nevidiaceho voči okoliu a vyrovnať sa s tým, že všetci poznajú moje postihnutie, je veľmi ťažké. Zároveň môžu mať pocit väčšej zraniteľnosti alebo ľahšieho odcudzenia osobných vecí. A nakoniec aj „imidž“ môže byť vážnym dôvodom… Avšak ten, kto raz príde na výhody bielej slepeckej palice, už ju z ruky nepustí…
V krajských strediskách ÚNSS, kde sa venujete klientom, učíte slabozrakých hľadať najostrejší bod videnia – z môjho laického pohľadu, znamená to využiť zvyšky zraku na maximum?
Presne tak. Zrak prináša maximum informácií v minimálnom čase, má medzi zmyslami prioritné postavenie, a preto sa snažíme u slabozrakých rozvíjať zrakové vnímanie aj keby išlo o minimálne zvyšky zraku. Na rozvíjanie zrakových funkcií využívame nácvik zrakovej práce pri zníženej zrakovej ostrosti, nácvik tzv. excentrickej fixácie, nácvik zrakovej práce pri poruchách zorného poľa pri jeho zúžení alebo výpadkoch. Používanými metódami sú lokalizácia, fixácia, rýchla orientácia na ploche, sledovanie línie, vyhľadávanie, mapovanie celku…
Tiež som sa dočítala, že niekedy môže slabozraký pozerať akoby bokom, čo sa môže neznalému veci zdať, že je nespoločenský, nevychovaný, a pritom sa len díva spôsobom, aký mu dovoľuje jeho zrak…
Tento spôsob pozerania sa odborne nazýva excentrické videnie a môže byť veľkým prínosom pre zrakové vnímanie. Využívajú ho slabozrakí, ktorí majú vypadnuté centrálne videnie – tzv. centrálny skotóm, alebo veľké výpadky v zornom poli napríklad pri hemianopsii (porucha v zornom poli, tzv. polovičné videnie, pozn. red.).
Aké pomôcky môžu uľahčiť slabozrakým život?
Dnešná moderná doba prináša množstvo pozitív aj pre ľudí so zrakovým postihnutím. Existujú pomôcky, ktoré im pomáhajú pri orientácii, ako napríklad spomínané biele slepecké palice, jestvujú aj tzv. identifikátory prekážok, pomôcky na sebaobsluhu, ako napr. hovoriaca kuchynská váha, ihly pre nevidiacich, indikátor hladiny alebo farieb, hodinky hmatové alebo s hlasovým výstupom, pomôcky na čítanie a získavanie informácií, ako sú optické a elektronické lupy, počítače a mobily so zväčšovacím programom alebo čítačom obrazovky a mnohé iné…
„Zrak prináša maximum informácií v minimálnom čase, a preto sa snažíme u slabozrakých rozvíjať zrakové vnímanie, aj keby išlo o minimálne zvyšky zraku.“
V prípade niektorých ochorení klient vie, že sa môže jedného dňa zobudiť a prísť o zrak definitívne… V čom spočíva vaša práca v takýchto prípadoch?
Je to čisto individuálne. Máme klientov, ktorí strácajú zrak postupne a každý z nich môže reagovať na situáciu inak. Pamätám si na klienta, ktorý potreboval dlhšiu fázu vyrovnávania sa so stratou zraku, ktorá prišla takpovediac zo dňa na deň. Táto fáza mu trvala tri roky. Odmietal psychológa, naše služby aj život bez zraku. Najprv sme komunikovali iba s jeho najbližšími príbuznými, ktorých k nám posielal čoraz častejšie a po troch rokoch prišiel sám. Intenzívne sme s ním pracovali asi dva roky. Dokázal používať viacero pomôcok a mierne odbremeniť rodinu. Pre mňa však bolo najväčším zadosťučinením, keď sa začal smiať, žartovať a vymýšľať zlepšováky pre nevidiacich.
V ÚNSS pôsobíte už niekoľko rokov, stretli si množstvo ľudí. Kto vám najviac zarezonoval v pamäti?
Zaujímavých a výnimočných klientov, ktorých osudy či prístup k životu ma chytili za srdce, bolo naozaj veľa. Napríklad otec, ktorý je nevidiaci a napriek tomu pracuje, stará sa o rodinu a vie im pripraviť vynikajúci nedeľný obed. Nevidiaci rodičia, ktorí sami vychovávajú svoje deti… Nevidiaca slečna, ktorej cieľom bolo študovať a potom sa zamestnať, napriek tomu, že nemala podporu rodiny. Ťažko slabozraká staršia pani, ktorá mi nedávno povedala: „Po dvoch rokoch vidím na čítanie, to je zázrak a vy ste čarodejka!“
Čo by mala verejnosť vedieť o slabozrakosti?
Identifikovať slabozrakú osobu je naozaj ťažké, ak však poznáte slabozrakých alebo nevidiacich vo svojom okolí a vidíte, že potrebujú pomoc, nebojte sa ich osloviť. Na čo by som však zvlášť rada upozornila, je fakt, na ktorý sa často zabúda – ťažkosti so zrakom prichádzajú prevažne s vekom a práve seniori sú skupinou ohrozenou slabozrakosťou. Buďte pozorní k problémom so zrakom u svojich rodičov a starých rodičov, neberte ich na ľahkú váhu a nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc. Pokojne sa obráťte na krajské strediská Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Napriek tomu, že staroba prináša problémy so zrakom, neznamená to, že s mnohými nevieme pomôcť. Niekedy stačí vhodná optická pomôcka a starý otec či babička majú opäť radosť z čítania či SMS-kovania…
Pomoc nájdu v krajských strediskách ÚNSS.
Foto: pixabay.com