Adela Vinczeová: „Spoločnosť by mala stratiť predsudky.”

Adele sedí na kolenách malá šampiónka v karate - Dominika Kuchtová
Adela s malou šampiónkou v karate – Dominikou Kuchtovou.
Foto: Ján Mišiak Miškovič

Milá, bezprostredná, profesionálna a, čo je pre nás veľmi dôležité, s otvoreným srdcom pre pochopenie problémov nevidiacich a slabozrakých ľudí. Aj to je dôvod, prečo sme veľmi radi, že prijala našu ponuku, aby sa stala ambasádorkou verejnej zbierky Biela Pastelka na „dobu neurčitú” – Adela Vinczeová.

Čo rozhodlo, že si prijala našu ponuku byť ambsádorkou Bielej pastelky aj naďalej?

Skôr nič nerozhodlo, aby som ňou už nebola… (smiech) Páči sa mi myšlienka Bielej pastelky i ľudia, ktorí sa na jej organizácii podieľajú. Veľmi príjemným zážitkom bol pre mňa samotný zbierkový deň, keď som v bratislavskej Eurovei spolu s Dodom Kuriľákom moderovala pastelkový event. Myslím si, že naša vzájomná spolupráca má potenciál rozvíjať sa aj ďalej… Bola by som veľmi rada, ak by sme spoločne urobili ešte veľa dobrých vecí zameraných na pomoc nevidiacim a slabozrakým ľuďom

Ak sa povie „zrakáč”, pretože tak sa medzi sebou nevidiaci či slabozrakí nazývajú, kto ti v mysli najviac zarezonuje…?

Asi Juraj Práger, nevidiaci, ktorý vystúpil na Mont Blanc. Ale nie sú to len medializovaní ľudia. Veľmi na mňa zapôsobilo, keď som počas zbierkového dňa stretla pána, ktorý nevidí a rád varí. Pre mnohých prekvapivá kombinácia – nevidiaci a varenie. Porozprával mi, ako si poradí s krájaním zeleniny, mäsa, s celým procesom varenia… Pozvanie do mojej rozhlasovej relácie prijala z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Tímea Hóková (vedúca Oddelenia sociálnych služieb ÚNSS, pozn. red.) a bola som v úžase z toho, keď rozprávala o tom, ako rada cestuje, ako rada vníma iné krajiny cez zvuky, vône, chuť, celkovú atmosféru, ktorá sa dá nasávať aj bez zrakového vnemu. Fascinuje ma, ako títo ľudia dokážu normálne fungovať. Kde my híkame, akoby to bolo niečo výnimočné, pre nich je to úplne bežná každodennosť, ktorú zvládajú absolútne perfektne. To je pre mňa to isté, ako vyliezť na Mont Blanc. A tiež sa mi páči ich nadhľad a zmysel pre humor, aspoň u „zrakáčov“, s ktorými som sa stretla, to tak určite bolo.

„Myslím si, že každý, kto robí akékoľvek povolanie s radosťou, pomáha spoločnosti viac ako na celý svet nahnevaný aktivista.”

K tým rozhodne patrí aj Ján Miškovič Mišiak, fotograf majúci 108 dioptrií, ktorý fotil aj tvoje fotky k propagačným materiálom Bielej pastelky… Nevšedná spolupráca?

Mišiak je predovšetkým úžasný človek, naozaj veľmi dobre fotí, napokon, tiež som si ho pozvala aj do relácie Trochu inak, aby sme mohli ľuďom priblížiť jeho tvorbu. Je s ním naozaj skvelá zábava, príjemná atmosféra a veľmi oceňujem aj svižnosť fotenia. Pri svojej profesii sa fotím často a niekedy mám dojem, že niektoré fotenia sú zbytočne dlhé. To u Mišiaka nehrozí. Naopak, sú to príjemné chvíle.

Mala si možnosť okúsiť život nevidiaceho na jeden deň, vďaka Pastelke si spoznala ľudí z Únie, takže problematika zrakovo postihnutých ti nie je vzdialená. V čom vnímaš najväčší problém v našej spoločnosti? Čo by sa malo zmeniť?

Z môjho pohľadu je to o zmene nastavenia spoločnosti, aby ľudia nevnímali nevidiacich ako tých, ktorí môžu vykonávať len istý typ povolaní. To nie je pravda, pretože dnes sú medzi nimi úspešní novinári, právnici… Môžu sa plnohodnotne venovať rôznym profesiám, a to by si mali uvedomiť aj zamestnávatelia a otvoriť sa každému šikovnému človeku, bez ohľadu na jeho postihnutie.

Ako ambasádorka Bielej pastelky nám venuješ veľa svojho voľného času, energie, dokonca si sa ujala aj motivačnej súťaže pre zbierkujúcich študentov – je pre teba v živote dôleži­té dávať, podeliť sa, pomáhať?
Človek vždy hľadá v sebe aj zámer, prečo to robí. Vždy si dávam kontrolnú previerku svojho vnútra a ak dávam preto, lebo je to čisté, tak som s tým OK. Ak dávam, lebo ma potom niekto pochváli, aké mám dobré srdiečko, tak si to radšej premyslím. Konkrétne toto však nevnímam ako nejaké mimoriadne dávanie. Ide skôr o prirodzené súznenie s nejakou skupinou ľudí a ich projektom. Okrem toho sa dosť učím aj prijímať. Aby som mohla vedieť aj naozaj dávať.

Vieš povedať aj nie? Pretože ľudí, ktorí o tvoju „tvár” a podporu majú zá­ ujem, je dosť… Ale človek si musí vyhradiť aj čas pre seba, blízkych… Je náročné odmietnuť, povedať nie? Čo preváži misky váh tým či oným smerom?

Veľmi často hovorím nie a mala by som ešte viac. Stále sa dokážem ocitnúť v nejakých motaniciach, z ktorých potom niet cesty von. Ale učím sa to. Najťažšie chápu odmietnutí, keď odmietnem niečo zdanlivo drobné a nenáročné. Problém je ale v tom, že keby som na všetko hovorila áno, tak mám z drobných nenáročných akcií a projektíkov či kávičiek zaplnený celý život. Takže musím odstrihávať už aj malé ponuky. A najprísnejšia som pri ponukách na zbytočné stretnutia na kávu, aby sme „predebatovali zaujímavú ponuku”. Verím tomu, že existuje máločo, čo sa nedá vybaviť mailom alebo cez telefón.

„Krivdy sa nedejú, my len nevnímame, prečo sme si ich pritiahli do života.”

Ak by si nemoderovala a neživila sa prácou so slo­vom, vedela by si si predstaviť napríklad prácu v pomáhajúcich profesiách – k akému smeru ťa to láka?

Veľmi nerozlišujem pomáhajúce a nepomáhajúce profesie. Tým, že robím ľuďom dobrú náladu, alebo tým, že im predstavím zaujímavého inšpiratívneho hosťa, im pomáham tiež. Takže to nerada paušalizujem. Okrem toho si myslím, že každý, kto robí akékoľvek povolanie s radosťou, pomáha spoločnosti viac, ako na celý svet nahnevaný aktivista.

Pastelkovým heslom je, že je dôležité, ak sa máme o koho oprieť. O koho sa môžeš v ťažkých chvíľach oprieť ty?

Samozrejme, sú to tí najbližší… Vždy, keď som smutná, alebo keď mám pocit, že mi život niečo nedopraje, alebo zažívam nejakú krivdu, uvedomím si, že je to v akejsi božej dokonalosti, ktorá ma má niečo naučiť a už sa neviem ďalej ľutovať. Takže tí, o ktorých sa opieram, ma, našťastie, aj z tejto ilúzie vedia dostať a za to som vďačná. Lebo krivdy sa nedejú, my len nevnímame, prečo sme si ich pritiahli do života.

Adela Vinczeová s pokladničkou zbierky Biela pastelka
Adela Vinczeová – ambasádorka verejnej zbierky Biela pastelka
Foto: Ján Mišiak Miškovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *