Posledná aprílová streda je pre ľudí so zrakovým postihnutím významným dňom, pretože si pripomínajú, akú dôležitú úlohu majú vodiace psi v živote mnohých nevidiacich a slabozrakých. Dovedú do práce, na zastávku, vyhľadajú dvere, pomôžu i v neznámom priestore. No nie sú len „pomôckou“, sú ozajstným členom rodiny.
Pani Iveta Zbranková má po svojom boku štvornohých parťákov takmer tri desaťročia. Každý znamenel veľa lásky, podory, možnosť slobodného pohybu a „parťáctva“.
„Už 27 rokov je môj svet nádherne pestrofarebný. Môže za to moje dlho sa rodiace rozhodnutie, že sa naša malá rodina rozrastie o psieho člena. Aktuálne si tri mesiace na seba zvykáme so 4. vodiacim parťákom, čiernym labradorom Henrym. Má síce kráľovské meno (ja mu hovorím Henry IV.), ale je to taký malý diablik, kotol energie. Je to pre mňa ohromná výzva. Totiž, požiadala som o neho hlavne preto, aby som ako dôchodkyňa neostala sedieť doma, ale bola seba a hádam aj svetu užitočná. Tak už 3 mesiace spolu bojujeme, zrovnávame krok. Je to ťažké; ja so svojím starnúcim telom, vďaka náročnej práci riadne znivočeným vs. dvojročný kráľovský mládenec, kontaktný, čiperný že až… Ale zistila som, ako na mladého pána. Potrebuje často nejaký rozruch, ľudí okolo seba… To asi, aby mal pocit, že je „kráľ“. 🙂 A naozaj to zaberá. Henry každým dňom lepšie chápe, že ho milujem, čo vládzem a čo nie… Koniec koncov o tom hovorí aj jeho malé „rozprávanie“ zážitkov z jedného dňa… Verím, že onedlho budeme tá NAJ dvojica…“
Svet Henryho očami:
S láskavým dovolením jeho paničky, ktorá sa týmito riadkami pravidelne delí so svojou „psíčkarskou“ partiou.
Jeden môj šťastný deň
Avoooojte, milí moji psí kolegovia a ľudskí prrriatelia!
Zatiaľ, čo moja „poddaná“ sa tu jako blázen vytešuje, akú vrrraj dobrrrú vec urrrobila, keď sem medzi nás nalanárrrila Dana, ja som jej potichučky vliezol za počítač a tiež skúsim nadrrriapať čo-to o suprrrovom dnešku.. Ináč, Dano, mooooc za všetkých tunajších štvorrrnožcov ti ďakujem za ozajsné pochopenie zmyslu tejto svorky. Lebo tí naši „ľudia“ si tu rrrečnia do nemlátom a my neborrráci?!? To na marrrgo prrre tých vás, čo neviete, akej cti sa aj môjmu krrráľovskému blahorrrodiu dostalo, byť členom ľudsko-psej skupiny Poštěk na WhatsAppe. Že prrrečo píšem, nuž ja som taký neštekací krrráľ. Sotva čo mi stojí za to, aby som strrrácal svoje vzácne šteky.
Tak k tomu dnešku.. Už rrráno som sa vytešoval, ako pod schodmi nájdem svoj včerrrajší úlovok – ohrrromitánský drrrúk. Okamžite som sa vyčúrrral a hybaj po korrrisť! Júj, ako mi ovisli ušká, chvostík (ba aj všeličo inšie), keď som to desaťkilové drrrúčisko nenašiel… Urrrčite už s ním prrrikurrruje niekto iný.
Bandita jeden zlodejský! Nech mu zhorrria fúzy! Zaželal som mu a smutne sa vydal urrrobiť veľkú potrrrebu. Ale panička vie, ako na mňa. V jej chlácholiacom hlase som začul zaklínaciu forrrmulku „Únia“. Hneď som ožil. Lebo terrraz, keď už nechodíme do krrráľovstva prrráce, často chodí do prrriestorrrov nitrrrianskej základky zrrrakáčov. Tam sa furrrt niečo deje. Inak urrrčite nebude ani dneees! RRRaz, dva som bol vyvenčený, vbehol som do chomúta, zvaného postrrroj a trrradaaaaa na autobus! Nastupovanie do busu a vystupovanie z neho tiež milujem, tak pondelková idilka môže začať… Bez najmenšej chybičky som svoju „otrrrokiňu“ doviedol na spomínanú Úniu. A tam?
Už aj som bol strrredom vesmírrru. Lebo ja som herrrec ako ušitý; na ľudské stádo to viem zahrrrať. Hneď sa okolo mňa točili 2 Janky, Zdenka, Oľga (tú milujem varrri najviac, lebo ma vždy na tajňáša „podplatí“ dobrrrotkou. Ale prrred paničkou ani muuuuuk!!!), Marrrika, ktorrrá vrrrraj bude oslavovať narrrodeniny, Marrroš, Rrrudo a ďalší… Bol som vám taký prrrešťastný, že som od rrradosti váľal duby, metal sa (aspoň som im dôkladne vyuprrratoval podlahu), mával labkami a skorrro nahlas sa rrrehotal. A panička mi to všetko, div divúci, dovolila. Bola Happy tiež… Tuším si aj na jej mórrresy zvyknem a budem ju na štek, teda slovo poslúchať.
Keď už bola pokope celá, varrri 20-členná svorrrka, začalo sa vyspevovať a vyťahovať jedno voňavejšie čudo za drrruhým. Hovorrrili tomu obložené chlebíčky, pagáčiky, zákusky, chrumky a… jedna väčšia mňamka ako drrruhá! Jáj, až mi celkom nekrrráľovsky sliny tiekli. A to sa mi verrru nestáva… Tak som len číhal, kedy komu nešikovnému niečo spadne pod stôl… Sem-tam sa aj stalo. Vtú rrranu som sa zmenil na výkonný vysávač, aby ani omrvinka nevyšla nazmar… Poprrritom sa vyspevovalo, smialo… skrrrátka bol som v siedmom nebi, lebo čím väčší humbuk okolo mňa, tým lepšie. Poobede, keď sme odchádzali domov, pekne sa so mnou každý rrrozlúčil – pohladkal, poškrrrabkal, no bol som na výsosť spokojný!
A to ešte prrrišli k nám Ivini bývalí kolegovia (terrraz vrrraj akísi asistenti) pomôcť uprrratať. A tých tiež nekonečne milujem! Pojašili sme sa, pomaznali, čo viac si priať?!? Potom mi brrruško pomastila fajnová grrranulková večerrra a…. hneď, ako tu doďatlíkujem, slávnostne odprrrisahám, že odo dneška budem svoju paničku poslúchať ako švajčiarrrske hodinky! Urrrčite mi potom aj ona viac dovolí… Lebo vidím, ako sa snaží, aby sme boli najparrrťáci, a ja, huncút, jej to tak rrrád kazím… Taaak. Dám bodku, len ešte pozdrrravím našu megarrrodinu (hlavne brášku Herryho), zaleziem do pelechu a nechám si o krrrásnom dnešku snívať… Vy všetci majte prrríma večerrr a buďte šťastní ako ja!
Do ahooooj, Váš SIR HENRY!
