V našich životoch sa často udejú veci, ktorým nemôžeme dať iný prívlastok iba osudové. A takým určite bol nástup sociálnej pracovníčky, pani Mileny Pančíkovej do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Doslova z jedného dňa na druhý opustila svoje vtedajšie zamestnanie a začala celkom novú profesijnú dráhu. A veľmi úspešne… Pred časom bola jej práca odmenená Cenou primátora mesta Brezno.
Pani Pančíková, aká bola vaša cesta do našej organizácie?
Moja cesta do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska bola veľmi krásna. Práve včera som písala svojej prvej šéfke, Olinke Doležalovej, že mám ešte stále v pamäti svoj prvý pracovný deň. Ani sme nemohli uveriť, že to bolo tak dávno…. Všetko sa začalo vďaka môjmu kamarátovi Aldovi Daxnerovi, ktorý kvôli svojmu ochoreniu strácal zrak. Poznala som ho ako veľmi činorodého človeka, viedol divadelný krúžok, bol aktívnym členom našej organizácie. Bývame neďaleko od seba, takže sme boli často v kontakte. Raz za mnou prišiel a vraví mi, že by potreboval novú „terén kozu“. Vtedy sme totiž boli tzv. terénne pracovníčky a pýtal sa ma, či by som nemala záujem. Súhlasila som s tým, že sa o ponuke môžeme ešte pozhovárať. Nato mi oznámil: „Takže, v stredu nastupuješ.“ Vravím: „Prosím? Veď je pondelok!“ V tom čase som pracovala v potravinách, mala som voľný deň a nevedela som si ani len predstaviť, ako by som mohla zo dňa na deň odísť. Aldo však iba podotkol, že sa všetko dá, keď sa chce. Oponovala som, že mi nedajú výpoveď tak narýchlo, no trval na svojom. Neviem, čo ma hnalo, ale skutočne som išla za svojím vtedajším šéfom. Mala som veľké obavy ako zareaguje, pravdaže, neobišlo sa to bez konštatovania, že sa zo dňa na deň z práce neodchádza, no ja som trvala na výpovedi. Keď som povedala, že je po desiatich rokoch čas ísť ďalej, poprial mi všetko dobré… Na ďalší deň ma Aldo zobral za vtedajšou pani vedúcou krajského strediska, Olinkou Doležalovou a ona ma rovno poverila prvou úlohou. Mala som sprevádzať klientku k očnému lekárovi. Vedela som len meno a telefónne číslo. Bola som hodená do vody a musela plávať…
Dopadlo to dobre?
Mali sme sa stretnúť na námestí v Brezne. Všímala som si okoloidúcich, či majú bielu palicu, tmavé okuliare, ale nikoho takého som nevidela. V hlave mi vírili myšlienky, ako sa vlastne s klientkou spoznám, kto to len môže byť? Odrazu som si všimla pani, ktorá sa obzerala, bola nervóznejšia, podišla som k nej a spýtala sa, či čaká na mňa. Čakala… Moja prvá klientka. Bola to veľmi zlatá pani, s ktorou som dodnes v kontakte. Dnes už je staručká a plne sa o ňu stará dcéra, ale rada jej z času na čas zatelefonujem, vždy sú to rozhovory plné láskavej dobroty.
Spomínate si na prvé týždne v novej pracovnej pozícii?
Zo začiatku to bolo náročné, ale mala som oporu v rodine, v Aldovi a tiež ma poháňala vlastná skúsenosť. Mám veľmi dobrú kamarátku a jej nevidiacemu synovi som krstnou mamou. Nevedela som, ako sa s ním mám zhovárať, môžem mu povedať, poď sa pozrieť, čítal si? Ako mu mám ukazovať a vysvetľovať veci? Moja nová práca bola pokračovaním v získavaní odpovedí na tieto i ďalšie otázky. Asi po dvoch či troch mesiacoch práce v Únii som sa zúčastnila týždňového pobytu v Makove, kde som absolvovala prvé odborné vzdelávanie, nácvik chôdze s bielou palicou. Do jej tajov ma voviedla kolegynka Renátka Oláhová, dodnes mám odložené poznámky. Následne som zvládla kurz zameraný na nácvik sebaobsluhy a mnohé ďalšie.
Nastupovali ste v roku 1998, technika išla míľovými krokmi vpred a zmeny sa pozitívne dotkli aj nevidiacich a slabozrakých, ako by ste to viac ako dvadsaťročie zhodnotili?
Práca sa neskutočne posunula vpred. Keď spomínam na svoje začiatky… Och, veď to bolo pred dvadsiatimi štyrmi rokmi, čo je ohromné množstvo času… Aj ja som bola iná, mladšia, zdravšia, skutočne som bola tá „terénkoza“, ktorá zobrala svoj zošit, kde mala napísaných klientov – ich meno, vek, bydlisko, aké pomôcky používajú a doslova som ich obiehala a zisťovala, s čím chcú pomôcť. Bolo to skutočne také navštevovanie klientov. Časom som absolvovala všetky kurzy, ktoré Únia organizovala, aby som si zvýšila kvalifikáciu a rozšírila možnosti svojej pomoci nevidiacim a slabozrakým. V roku 2009 som otehotnela a začala sa venovať synovi, ale po návrate do práce som to riskla a spravila si ďalší kurz. Tentokrát Kurz práce s technicky náročnými pomôckami, teda s počítačmi, ktoré ma vždy facsinovali. Chcela som ich ovládať aj kvôli klientom, pretože sa o ne čoraz viac zaujímali. Po mojom návrate z materskej dovolenky sa práve takýto kurz otvoril, viedli ho Marek Macko a Peťo Teplický. Aby som nenechávala 3-ročné dieťatko bezo mňa po celý deň, ráno o štvrtej som cestovala do Nitry a večer o deviatej išla späť. Skúšky som napriek tomu úspešne absolvovala. Hnala ma nielen obrovská zodpovednosť, ale i skutočnosť, že mi pani vedúca, naša Daška, verila a na kurz ma prihlásila. Technológie ma bavia dodnes, je úžasné, ako sa neustále menia a nedovolia nám stagnovať. Vždy, keď príde na trh nejaká novinka musím ju zvládnuť ja, aby som ju mohla následne učiť klienta.
Čo máte rada na práci s klientmi?
Každý klient je originál a ku každému sa vždy snažím nájsť si cestu a individuálny prístup. A to je zrejme i to, čo ma na mojej práci teší a neustále napĺňa. Žiaden deň našej práce nie je rovnaký, aj keď učím „priestorovku“ už po niekoľkýkrát, vždy to bude iné, pretože ide o iného klienta, iné miesto, úplne inú situáciu. V Únii sa, jednoducho, nenudíte a stále sa musíte rozvíjať i vzdelávať. No nielen my pomáhame klientom, aj oni pomáhajú nám. Dennodenne mi dávajú pocítiť, že tu nie sme zbytočne. My nielen dávame, ale aj dostávame. Ak by nebola Únia, viete koľkí ľudia sú nešťastní, nemali by život, ale by iba prežívali? Je to úžasné, čo pre nich naša organizácia robí.
Čo by podľa vás nemalo chýbať dobrému sociálnemu pracovníkovi?
O mne je známe, že mám veľmi veľa trpezlivosti. Myslím si, že práve trpezlivosť je to, čo by dobrý sociálny pracovník mal mať, pretože nie každý pochopí na prvýkrát. Mám klientov, s ktorými robím aj desať-dvadsaťkrát to isté a nemám s tým problém. Koľkokrát potrebuje čosi ukázať, vysvetliť, skúsi si, toľkokrát to spoločne spravíme. A taktiež netreba zabúdať na milé slovo, úsmev. Niekto by mohol namietať, veď úsmev klient nevidí, ale je ho počuť. Hneď je aj práca ľahšia, klient sa uvoľní, dobre naladí. Pri práci s klientom zabúdam, že mám starosti alebo bolesti, vtedy som tam len pre neho. A ešte čosi je pri našej práci dôležité, ochota neustále sa učiť. Ak príde klient s novým mobilom alebo nejakou pomôckou, a ja som daný typ ešte nikdy nedržala v rukách, musím si ich najskôr sama pozrieť, naučiť sa s nimi pracovať, aby som následne mohla zaškoliť klienta. Často je to riadna výzva, ale rada ju podstupujem. Veľakrát sa spájam aj s kolegynkami, aby som sa opýtala, ako to či ono učia klientov, inokedy zasa pomôžem ja im. O tom je správna tímová práca, vzájomne sa dopĺňať a najmä mať sa o koho oprieť.
Je dôležité mať oporu v kolegoch?
Určite. Mám to veľké šťastie, že naše krajské stredisko je plné úžasných kolegýň. Ak čosi neviem, pokojne môžem zatelefonovať ktorejkoľvek z nich a poradiť sa. Od začiatku sú tam som mnou Danka Hudecová a Renátka Oláhová, predtým to bola Olinka Doležalová, Majka Rybárová a teraz Daška Filadelfiová a Ivka Frčová, a to je každý deň sviatok, keď sme spolu. Viete, bola som zo zdravotných dôvodov dva roky na PN-ke a napriek tomu ste so mnou počítali. Hoci som musela z pracovného tempa ubrať a zvoliť polovičný úväzok, stále mám svoje miesto v našej organizácii. Aj to sú dôvody, prečo svoje ocenenie vnímam ako ocenenie pre celú Úniu, pre všetky moje kolegyne. Získala som ho za svoju prácu, ale tá je takou akou je vďaka tomu, kam patrím, s kým pracujem…
V rámci vašej práce máte na starosti určitý región, v čom je špecifikum tejto práce?
Veľmi mi vyhovuje, že som sama sebe paňou, nemám na sebe ten „obojok“ ako v predošlom zamestnaní – ráno o piatej utekať na autobus, príchod na pracovisko, makať a stále dokola… Sama si robím zoznam klientov, ktorých musím v daný deň navštíviť, určujem si, kedy za nimi pôjdem, čo preberieme – pravdaže, je to po dohode s nimi, musia mať čas a chuť – ale v mojej kompetencii je, ako si prácu naplánujem a rozvrhnem. Na stredisku máme zdieľaný kalendár, takže aj kolegynky vedia, kde som a čo ma s klientom čaká.
Prekvapujú vás niekedy klienti otázkami, dostanú vás niekedy do úzkych?
Stalo sa to pri mojom krstnom synovi. Veľmi ma prekvapil, keď ma raz objal okolo nôh a opýtal sa čo to je. Vravím mu, to je koleno, ohmataj si ho. Skúmal ho a neveriacky krútil hlavou. Pravdou je, že som väčšia ako jeho mamička, takže naše proporcie sú rozdielne. Pochopila som, že si dovtedy neuvedomil, že každý z nás je iný. Jeden menší, druhý väčší, ďalší širší, iný tenší, jedna má farbu vlasov žltú, iná červenú. V tejto zdanlivo banálnej situácii som si uvedomila, že naši klienti, najmä tí, ktorí sú nevidiaci odmalička, majú úplne iné vnímanie svojho okolia, ľudí navôkol a tomu som prispôsobila aj svoju komunikáciu. Všimla som si však, že mnohí moji klienti sa na svet síce nedívajú očami, ale srdcom.
Pre ľudí pracujúcich v pomáhajúcich profesiách je veľmi dôležité vedieť si oddýchnuť, zrelaxovať, čo vám dodáva energiu?
Mám dve dospelé dcéry, jedna mi darovala tri nádherné vnúčatá. Mám 9, 7 a 3-ročné vnúčatká, to sú moje lásky. Celý život som chcela mať aj chlapčeka, a keď už boli moje dievčatá veľké, po dvadsiatich dvoch rokoch sa opäť ozval bocian a ako štyridsaťtriročnej mi doniesol vytúženého syna. Užila som si s ním trojročnú materskú. V lete bude mať trinásť rokov a je to moja neskutočná láska… To je asi aj odpoveď na vašu otázku, rada trávim čas so svojimi blízkymi. Veľmi rada som na počítači, ako v robote, tak aj v súkromí, je to moja vášeň. Veľmi rada na ňom pracujem v noci – čítam, pozerám správy, alebo obľúbené filmy. V minulosti som veľmi rada čítala knihy, vyšívala i štrikovala, ale dnes už na to dobre nevidím.
Ako vaša rodina zareagovala na ocenenie?
Tešili sa so mnou. Ešte pred odovzdávaním za mnou prišla staršia vnučka a povedala mi, že je na mňa veľmi pyšná, pretože počula, že dostanem vyznamenanie. Bolo to krásne, veľmi ma to dojalo. Mám to šťastie, že moja rodina žila mojou prácou a vždy ma nesmierne podporovali. Samozrejme, nechýbali ani na slávnostnom oceňovaní. Bol to naozaj krásny pocit vidieť, že sú na mňa hrdí a tešia sa so mnou. Veľmi ma dojalo, koľko ľudí mi prišlo osobne poblahoželať. Teší ma, že pozitívne vnímajú našu prácu, vedia čo za organizáciu je Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, aké je naše poslanie, poznajú aj našu zbierku Biela pastelka…
Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?
Mojim ľuďom, priateľom, kamarátom aj deťom rozprávam, že ak vidia človeka, nemusí mať ani bielu palicu a tmavé okuliare, ale dlho stojí na priechode, vidno, že je neistý, aby sa nebáli a ponúkli mu pomoc. Je dôležité všímať si ľudí navôkol a usmievať sa, oni cítia, že sa usmejeme. Nevnucovať, ale ponúkať pomoc: „Dobrý deň, potrebujete pomôcť, chceli by ste prejsť na druhú stranu? Rada vás prevediem, môžete sa ma chytiť.“ Jednoduché veci, ktoré môžu niekomu obrovsky pomôcť. Ak sa s takýmto prístupom nevidiaci stretne raz-dvakrát-trikrát, možno sa aj sám osmelí a opýta sa: „Je tu niekto, môžete mi, prosím, pomôcť prejsť na druhú stranu?“ A hneď má krajší deň… Žiaľ, ľudia si zabudli všímať jeden druhého, zabudli sa usmievať, namiesto toho bujnie zlo, závisť, neprajnosť. So zmenou by sme mali začať od seba. Zároveň by sme mali myslieť i na to, že problém so zrakom sa týka kohokoľvek z nás, nikdy neviete, čo sa môže stať… Dnes ste v poriadku a zajtra môžete byť v radoch našich klientov.
Povedali o svojej kolegyni M. Pančíkovej…
Dagmar Filadelfiová, vedúca KS ÚNSS v Banskej Bystrici: „Ako vedúca Krajského strediska ÚNSS v Banskej Bystrici sa môžem pochváliť stabilným pracovným tímom tvoreným ľuďmi, ktorí nie sú len výbornými odborníkmi v sociálnej oblasti, ale sú v prvom rade ľudskými, citlivými a empatickými osobnosťami. Takáto je aj Milenka Pančíková. Takmer 24 rokov poskytuje naše služby v Horehronskom regióne na vysokej úrovni a s nesmiernou ľudskosťou pomáha mnohým nevidiacim a slabozrakým ľuďom, aby mohli žiť plnohodnotný život. Cena primátora mesta Brezno je krásnym ocenením za jej dlhoročnú, obetavú prácu a zároveň toto ocenenie vnímam ako uistenie, že sa Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska darí napĺňať svoje poslanie.”
Oľga Doležalová, bývalá vedúca KS ÚNSS v Banskej Bystrici:
„Milenku Pančíkovú mi odporučil pán Aldo Daxner z Brezna, vtedajší predseda ZO UNSS v Banskej Bystrici. Hneď pri prvom stretnutí som akosi cítila, že Milenka bude vedieť pomáhať ľuďom, ktorí stratili alebo strácali zrak. Nezmýlila som sa. Jej srdce bolo plné lásky a pozornosti. Veľmi sme si v práci rozumeli, ďakujem jej aj prostredníctvom Okamihu za dlhoročnú a obetavú prácu s nevidiacimi.“
Renáta Oláhová, sociálna pracovníčka, kolegyňa: „Moja, naša kolegyňa Milena Pančíková je človek s veľkým srdcom, empatiou a umom. Za roky svojej pôsobnosti v ÚNSS stretla mnoho klientov, ktorým podala pomocnú ruku, vrátila do bežného života. Popri práci s klientmi úzko spolupracuje s inštitúciami. Veľmi vecne argumentuje, obhajuje záujmy a potreby svojich klientov. Pokiaľ viem, intenzívne komunikuje aj s vedením Mesta Brezno, kde sa aktívne podieľa na spoločenských aktivitách. Dôvodom, prečo dostala Cenu primátora mesta Brezno je skutočnosť, že jej prácu, rovnako ako my, považujú za dôležitú a prospešnú. Tak, ako si vážime Milenku my, tak si ju vážia aj v meste, kde žije a pracuje. Z jej úspechu sa veľmi tešíme a ešte raz našej Milenke gratulujeme.“
Aldo Daxner, kamarát a člen ÚNSS: „Pani Milka je vynikajúca, má výborný vzťah k nevidiacim, je to skvelá odborníčka. Som rád, že som ju do Únie priviedol, vedel som, že z nej bude kvalifikovaná pracovníčka s dobrým srdcom a nemýlil som sa. Ocenenie si rozhodne zaslúži.“
Milá pani Milenka, ďakujeme za vašu prácu a prajeme vám veľa zdravia, spokojnosti a dôvodov na úsmev i ďalšie naplnené roky v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska.