Ako chutí žurnalistika

Rádio ho fascinovalo už od detstva. Celé hodiny dokázal la­diť rozhlasové stanice a počúvať ich. Rozobral ale len jed­no, keď sa ľudí v ňom pokúšal nahmatať lyžičkou. Dnes už Ondrej Rosík presne vie, kde sa schovávajú a čo tam robia.

Prvý školský rozhlas pomá­hal rozbiehať ešte na Spojenej internátnej škole v Levoči. Vysielanie trvalo desať minút a pripravovala ho spoločne celá trieda. Plnili ho informáciami o aktuálnych udalostiach školy, rôznymi novinkami a zaujímavosťami z diania mimo jej múrov, blahoželali k narodeninám. Spočiatku šlo všetko naživo, až neskôr siahli po technike. Aby bolo vysielanie plynulejšie, začali príspevky nahrávať na magnetofónové kazety. Strihať sa to, pravdaže, nedalo, každá chyba preto znamenala jediné – všetko odznova.

Štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici si takisto spríjemňoval chvíľami venovanými školskému rozhlasu, pod prstami texty písané Braillovým písmom, za tech­nikou učiteľ. Vysielanie naživo postupne vystriedalo vysielanie „na konzervu”. „Čaru počítačov som pod­ľahol veľmi rýchlo,” vyznal sa mi Ondrej. „Fascinovalo ma, že si celé vysielanie môžem pripraviť v počítači. Chodil som s diktafónom me­dzi ľudí, viedol s nimi rozhovory, doma som k tomu už len nahral komentár, celé to postrihal, pridal hudbu a efekty, zmixoval a výsledok sa už len pustil.”

V rozhlase sa cítim ako ryba vo vode

Prvý dotyk s profesionálnym rozhlasom zažil v Detskej rozhlasovej družine Rádia Regina Stred. „Stretávali sme sa vždy v nedeľu po vysielaní a chodili sme spoločne nahrá­vať. Spomínam si na reportáž o hasičoch alebo z detského integračného tábora pre nevidiacich. To boli príspevky do relácie Halabala, ale mali sme aj špeciálny vstup počas Medzinárodného dňa detí, a to z nemocnice. Trvalo to s prestávkami asi 4 roky a skončilo v roku mojej maturity – už som mal osemnásť a asi to tak malo byť, veď mi už tie šatočky detskej družiny boli malé.” Na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde Ondrej študoval, okúsil všetky chute žurnalistiky. Musel sa zapojiť aj do tvorby školského časopisu a televíznych novín. Ako však sám priznáva, nič z toho ho tak neuchvátilo.

„Na rozhlase ma už od detstva fascinoval zvuk, možnosť nahrať ruch, aktuálne dianie, čo sa v plnej miere v písanej podobe zachytiť vlastne ani nedá. Ja ale oveľa radšej rozprávam, ako píšem,” dodáva s úsmevom. „Televíziu som zavrhol, pretože ma to presahuje. Viem si spraviť scenár, nahrať komentáre a rozhovor s respondentom, ale konečný výsledok aj tak posúdiť nedokážem.” Voľba preto bola jasná. A hneď prvý mail do Rádia Lumen odštartoval spoluprácu, ktorá trvá už od roku 2011.

Dnes je Ondrej Rosík jeho neodmysliteľným hlasom a prácu si naplno užíva. „Do mesiaca pripravujem štyri relácie o ro­dine, výchove detí či problémoch v manželstve, štyri pre mladých a dve o literatúre. Vždy sa nájdu aj nejaké kratšie rubriky o cestovaní, rozhovory s manželskými pármi a svedectvá ľudí, ktorí majú čo povedať k viere. Samozrejme, venujem sa aj nevidiacim a ich životu. Nielen preto, že sa v tejto problematike vyznám, ale aj preto, že o tom ľudia málo vedia. Sú ale aj témy, po kto­rých nesiaham,” dodáva jedným dychom. „Nebaví ma napríklad robiť politické témy, z oblasti poľnohospodárstva by som asi tiež nič rozumné nevedel urobiť,” priznáva.

Vlastná cesta

Práca v Rádiu Lumen, po­chopiteľne, priniesla nárast počtu príspevkov a celkovo viac práce. Najprv všetko písať do počítača a potom prepisovať či tlačiť do Braillovho písma by bolo priveľmi úmorné a zdĺhavé, preto si Ondrej začal hľadať spôsob, ako prácu vyriešiť čo najefektívnejšie. Podarilo sa. „Naučil som sa čítať priamo z počítača. Je to bežný stroj, aký si môže kúpiť ktokoľvek, ale má v sebe čítač obrazovky – softvér navyše, ktorý mi povie, kde sa na obrazovke nachádzam, prečíta mi súbory, umožní pohybovať sa po in­ternete a podobne. Myšku nepoužívam vôbec, vystačím si s klávesovými skratkami, s tými sa dá zvládnuť všetko. Jednoducho si spomalím syntézu reči, skrátim riadky a potom už len šípkami posúvam text a do mikrofónu opakujem to, čo počujem v slúchadle. Dnes si už trúfam čítať rovno do vysielania, dokonca aj cudzie texty.”

Počas vysielania má dvoje slúchadiel: jedným uchom vníma softvér – počas piesní na želanie príde do redakcie asi stovka SMS správ, ktoré treba priebežne triediť, upraviť a prečítať – druhým zasa ľudí.

Respondent sa pýta, moderátor odpovedá

„Myslím, že málokto z po­slucháčov vie, že som nevi­diaci,” odpovedá mi na otáz­ku, či je mu slepota pri práci prekážkou. „Nezatajujem to, ale ani to nepovažujem za dôležité. V rozhlase je všetko postavené na slove, aj vizuálne veci treba popísať, pretože obraz sa z éteru jednoducho šíriť nedá. Pri dohadovaní tém a termínov sa o tom takisto nezmieňujem. Hostia to zistia až pri osobnom stretnutí, keď ideme nahrávať rozhovor. A takmer vždy si na úvod roly vymeníme – respondent sa pýta a moderátor odpovedá. Kladú mi také normálne otázky, povedal by som, či a ako sa mi sníva, prečo nemám psa a podobne. Pre mňa je potom oveľa jednoduchšie začať nahrávať, lebo prirodzene sa potom aj ja pýtam a oni odpovedajú.”

Najväčšie obmedzenie vo svojej práci vníma asi pri ces­tovaní. Redakčné auto si z po­chopiteľných dôvodov poži­čiavať nemôže, rozhlasové príspevky ho však často zavedú do neznámych miest a musí si poradiť sám – dopredu si naštudovať trasu, pýtať sa ľudí, spoľahnúť sa na asistenciu dopravných spoločností. Čas strávený vo vlakoch a autobusoch sa ale snaží využiť naplno: „Kompenzujem to tak, že nahratý materiál na cestách strihám. Toto napríklad redaktor – šofér nedokáže.”

Ondrejove písačky a navrávačky

„Pamätám si, ako som do­stal svoj prvý písací stroj na Braillovo písmo,” zdôveruje sa mi so svojimi spomienkami na časy, keď začali vznikať prvé texty. „Naši si vtedy mysleli, že každú bodku treba napísať zvlášť – vyraziť jednu, vrátiť sa, potom ďalšiu, znovu sa vrátiť a takto prácne doslova vyskladať každé jedno písmeno. Až keď mi konečne uverili, že stroj zvládne zaznačiť naraz aj všetkých šesť bodiek a ten drahý zázrak nepokazím, keď na ňom budem hrať ako na klavíri, nechali mi ho celé leto.” A tak sa pustil do podrobných záznamov. O tom, čo robil, s kým a o čom sa zhováral, čo preberali tetky v kuchy­ni, ujkovia na dvore. Neskôr z takéhoto tempa ubral, hoci písanie úplne neopustil ani dnes.

Počas stredoškolských liet, keď sa učil programovať, založil svoj vlastný blog Sle­pota – pol života, kúpil si doménu ondrosik.sk, kde sú zverejňované články o a pre nevidiacich, nedávno sa stal členom redakcie blindrevue.sk, elektronického časopisu ÚNSS, ktorý sa venuje prístupnosti IT pre ľudí so zrakovým postihnutím. „Mňa už dlho baví testovať rôzne programy, funkcie a kadečo, čo súvisí s počítačmi. Vždy, keď ma niečo osloví, mám chuť o tom napísať. Naj­prv som to písal len tak, na webové fórum ÚNSS, tu mám ale väčší priestor, články sú dostupné pre všetkých, píšem samostatne a v takej intenzite, ako mi to vyhovuje,” uzatvára svoje rozprávanie.

Zhovárala sa: Dušana Blašková