Aj napriek tomu, že nevidia svetielka a mihot sviečok na štedrovečernom stole, sú aj ich Vianoce krásne, nežné a sviatočné. Znejú v smiechu blízkych, voňajú punčom a domácim pečivom. Vlastne nie sú vôbec iné – to podstatné zostáva: teplo rodiny a tradície, ktoré nás vracajú domov. Tiché zvuky sviatkov potichu hovoria: „Sme spolu.“
Ako teda vyzerajú „zrakáčske“ Vianoce? Pozrite sa na ne očami Eky Balaškovej, redaktorky a prakticky nevidiacej členky Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
Mýli sa každý, kto si myslí, že Vianoce sú len o krásnych svetelných efektoch. Áno, chodíme do Budapešti, Viedne, či do Bratislavy na vianočné trhy, kde obdivujeme vysvietený Reťazový most, svätoštefanský dóm alebo Michalskú bránu, ale skúste, stojac s priateľmi pri punči, na pár minút zavrieť oči. A Vianoce vám ukážu, že sú aj o bohatosti ďalších zmyslov. Bohatosť pritom vôbec nie je eufemizmus.
Nosom vám pokrúti vôňa punču, ktorý držíte v rukách. Čo s ním urobí pečená klobáska, ktorej sústo sa práve nesie do vašich úst, ani nehovorím. Odkiaľsi závan vetra privial z rúry vytiahnuté vanilkové rožky a vám sa až slinky zbiehajú. Aj k nim sa dostaneme… V ušiach znie ľúbivý zvuk kolied – nie tak nahlas, aby rušili zvyšné zmysly, ale keď zavriete oči, uši sú vnímavejšie. Voči hudbe, ale aj voči priateľskej vrave. O chuti škoda mlčať. Aj piaty zmysel si príde na svoje – nespočetné podania rúk, dotyky s príjemnými drobnosťami, ktorých sú plné stánky…
Ale viete čo? Je to krásne! No poďme od komercie domov…
Aj my, nevidiaci a zrakovo znevýhodnení, si sviatky vieme užiť. Mnohým nám na stromčekoch visia ozdoby, ktoré sme dostali od dobrej kamarátky. Tá sa nás niekedy na jeseň opýtala: „Aký budete mať stromček? Pár bielych anjelikov, či červených zvončekov uháčkovaných z priadze sa ti naň určite hodí.“
Ak ste žena, tak rovnako ako vidiaca suseda či kamarátka už od dvadsiateho tretieho lietate po kuchyni – chystáte šalát (ten treba ochutnať, všakáno), varíte kapustnicu (tú varíte buď „odoka“, alebo vám váha povie, koľko húb tam máte dať), škvrčí ryba na oleji a či už je hotová, vám povie hmat. Teda – nesiahnete do horúceho oleja, urobia to za vás klieštiky na prevracanie.
Prichádza Štedrý večer…
…a aj tu sa uplatnia vaše „slepecké uši“ – v rádiu síce hrajú Last Christmas, ale vy počujete, že Ježiško (presne viete, ktorý z vašej rodiny, veď poznáte krok každého jej člena) potichučky nesie darčeky pod stromček. Vy však s láskou a precízne ukladáte na jeden podnos voňavé ovocie, na ďalší zase drobné pečivo. K „Ježiškovi“ sa pre istotu otočíte chrbtom, veď nemusí vidieť úsmev na vašej tvári.
Neskôr pre celú rodine pri stole vypukne festival chutí a vôní. Ale aj zvukov. Tichých, no výsostne vianočných. Kvapka medu, čo práve dopadla na oblátku a šušťanie cesnaku, ktorým si ju natierate… Občas veselo zaprská sviečka uprostred stola. Neskôr sa k tomu pridajú „hlasy“ baliaceho papiera… a nadšené reakcie na darčeky. Lebo aj tie počuť. Občas znejú úžasom a občas sa v nich chvejú slzy dojatia. A čo hmat?
Ani ten nezaostáva… Máločo je príjemnejšie ako dotyk s milovaným človekom, objatie od detí, či pohoda pri hladení spokojného domáceho miláčika, tiež člena rodiny…
Veľa vidiacich sa ma pýta, ako prežívame tieto sviatky my, „zrakáči“. Presne rovnako ako všetci ostatní. Veď vzájomná blízkosť, množstvo podnetov pre iné zmysly a radostné emócie sa nevnímajú len zrakom. Dôležité je nedovoliť, aby nám Vianoce zovšedneli. Vtedy „niet pomoci“. Ani s orlím zrakom.
Anketa:
Čo máte radi na Vianociach?
Lesana K. (slabozraká): Na Vianociach mám rada pokoj, ktorý panuje všade navôkol, vôňu škorice, medovníkov a vianočné rozprávky.
Betka V. (slabozraká): Vianoce mám rada aj preto, že sa na ne tešia vnučky. My, ako rodina, sa stretávame stále, ale na Vianoce je to predsa len iné, vianočné, srdečnejšie, krajšie. Stromček síce zvládnem ozdobiť sama, ale vnučky mi pomáhajú. Majú 5 rokov, ale uvedomujú si, že babka zle vidí. Mám aj úsmevnú vianočnú príhodu: Niekto mi prehodil nádoby, a tak som vianočného kapra neosolila, ale pocukrovala. A viete čo? Aj tak nám chutilo! Našťastie priveľmi nesolím, takže toho cukru bolo len symbolicky. Odvtedy však rodina dáva pozor, aby mi v domácnosti nič nepoprehadzovali.
Iveta Z. (nevidiaca): Jednoduchá a zároveň preťažká otázka. Ten pocit, tú silu, čo vždy nanovo vo mne prebudia Vianoce, sa dá ťažko premeniť na písmenká, slová. Ale skúsim. Pre mňa sú Vianoce zakaždým nádherné. Z každého kúta na mňa dýcha ich kúzlo. Väčšinou mi dušu hladí radosť z uprataného bytu, často tiež z „poriadku“ v duši. Zimne mi v nej „sneží“ (bez ohľadu na to, či snehové páperie farbí svet do biela okolo alebo nie) pokoj, srdce zase naplní intenzívna láska ku všetkému… Azda najradšej mám to očakávanie prekvapení. Nikdy som nepátrala po tom, čo „donesie Ježiško“, vždy som sa ako malá tešila z prekvapenia pod stromčekom. Hoci som už pekných pár zím na našej hrboľatej Zemi, to kúzlo sa nestráca; objíme ma s príchodom Vianoc zakaždým znova.
To, že som už veľa rokov nevidiaca, vôbec nehrá rolu. Tie silné pocity z Vianoc sa menia na krásnu pestrú paletu farieb lásky, radosti, šťastia, nádeje. Azda mi trochu prekáža priveľká komercia. Vianoce na človeka vyskakujú odvšadiaľ už od októbra. Chvalabohu tomu nepodlieham, no mrzí ma to kvôli iným, hlavne kvôli detičkám…
Už pomaly prichádzajú tie tohoročné, začínam mať predvianočnú náladu. Teším sa na vianočný koncert dua PV Acoustic, na vianočné mestečko a v ňom na stretká s priateľmi. Túžobne čakám na deň Dé, na nové VIANOCE!!!
Milí čitatelia,
prajeme vám žiarivé, spokojné, zdravé, šťastné a veselé!
Autorka: Eka Balašková
Foto: pexels.com a súkromný archív