Lesana Královičová je mladá aktívna žena, rodená Bratislavčanka. Má zrakové postihnutie, ale to jej nebráni plniť si sny. Má rada divadlo, cestovanie a písanie básní. Organizuje aj tzv. čítačky so spisovateľmi. Raz by sa chcela osamostatniť a mať vlastný byt. Nemá rada zlých a nevšímavých ľudí, ktorí sa na ľudí s postihnutím dívajú cez prsty…
Lesana, kým sa začítame do vašej tvorby, čo by ste nám o sebe prezradili?
Pochádzam z Bratislavy a žijem tu celý svoj život. Vyštudovala som Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Modre a dvojročnú pomaturitnú nadstavbu v odbore učiteľstvo a vychovávateľstvo pre materské školy a družiny. Momentálne žijem s rodičmi, ale pevne dúfam, že sa mi splní môj sen a budem žiť sama.
Viem, že máte zrakové postihnutie, môžete našim čitateľom prezradiť, ako vidíte?
Moja očná diagnóza sa volá strabizmus, na jedno oko vidím horšie, na druhé lepšie. Ak by som vám to mala priblížiť, tak horším okom vidím obrysy postáv a tým lepšie takmer všetko, ale na bližšie vzdialenosti.
Veľmi vás obmedzuje váš nedokonalý zrak?
Keď sa chce, človek dokáže všetko. Bežné aktivity môžem vykonávať úplne v pohode. Bez sprievodu aj cestujem. Dokonca sama fotím, mám svoj profil na Instagrame. Som veľký knihomoľ, často má nájdete v knižnici, kde organizujem aj tzv. čítačky so spisovateľmi.
Aké sú osobné stretnutia so spisovateľmi, kto vás najviac oslovil?
Zo spisovateľov sa mi najviac páčili Mirka Ábelová, Lucia Molnár Satinská, Hana Lasicová a Michal Hvorecký. Boli veľmi bezprostrední, otvorení a úprimne, moderátorov pri nich ani nebolo treba. Sami rozprávali, a veľmi pekne, zaujímavo, obsiahlo… Mirku Ábelovú pravidelne sledujem na sociálnych sieťach a počúvam aj jej Nedeľnú chvíľku poézie. Je to typ poetky, ktorej poéziu ma veľmi baví čítať, ak je dostupná (úsmev).
Ako rada trávite voľný čas?
Najradšej čítam, chodím do divadla, cestujem, chodím na výlety a najmä píšem básne.
Máte svoj obľúbený rituál pri písaní?
Pri písaní potrebujem maximálne ticho a sústredenie. Nik ma nesmie vyrušovať. Ak ma niekto vyruší, vytrhnem sa z konceptu a zvyčajne prácu dokončím až na ďalší deň.
Čo vám v živote robí radosť?
Radosť mi robia dobrí a pozitívne naladení ľudia okolo mňa. Keď sa mi podarí niečo, na čom dlho pracujem. Radosť mi robia aj dobré správy, napríklad, ak sa dozviem, že sa v zahraničí darí nejakému úspešnému Slovákovi, alebo keď nám nevidiaci športovec robí na paraolympiáde dobré meno. Aktuálne mi robia radosť aj naši hokejisti.
A čo vás trápi?
Trápi ma ignorácia zlých ľudí, ich nevšímavosť k zdravotne postihnutým občanom, odmietanie zo strany zdravých, keď nás nechcú prijať do bežnej práce. Neviem, asi sa nás boja… alebo ide len o moju skúsenosť… Bohužiaľ, spoločnosť sa cez prsty pozerá na všetkých invalidov. Nemám medzi zdravou populáciou priateľov, mali úplne odlišné vnímanie ako ja, cítila som, že nezapadám. Na strednej škole som bola väčšinou outsider, tichý a nekomunikatívny. Zatiaľ, čo sa moji spolužiaci chodili zabávať a flámovať, ja som sedela doma. Chodila som len do spoločenstva veriacich ľudí, ku ktorým som mala ako tak bližšie…
Máte priateľov u nás v Únii?
Nie sú to priamo priatelia, ale určite v nej mám ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť.
Aké máte plány do budúcnosti? Alebo trochu inak: ako by vyzerala vaše budúcnosť nasledujúcich pár rokov, ak by všetko išlo podľa vašich predstáv, pokojne si zasnívajte.
Plány do budúcnosti nemám veľmi veľké… Tým, že som ZŤP si veľmi nenavyberám, ale určite si chcem spraviť fotografický kurz, bývať vo vlastnom a veľa veľa písať. A byť spokojná a šťastná s ľuďmi, ktorých mám rada.
Z Lesaninej tvorby
Rodný kraj
A ty, veď sa nepatrí
hádzať flintu do žita
pre jeden neúspech a
zdupkať do cudziny,
kde nevejú vlajky našich otcov.
Daj kraju šancu, maj ho rád, a
dostaň nápad,
aby si sa cítil v ňom dobre.
Čo je láska?
Čo je vlastne láska?
malé dieťa, malé mača?
Či dvaja zaľúbenci,
ako milenci čakajúci na samotu,
ktorá nesplynie, keď sú dvaja.
Čo je láska? Matka? Otec?
A kde je vlastne lásky koniec?
Na druhom brehu
vlievam láske dôveru
o novej nádeji, poznaní a bytí,
mnohorakom tušení, a súvislosti,
žiadne nečestnosti, poviem hneď
a dávam si aj odpoveď, že
láska nie je neresť,
láska je zlatý mok,
vznášajúci sa ako letný vánok
nad nami.
Bojím sa ťa…
Bojím sa ťa, keď žiješ, bojím sa ťa, keď spíš.
Bojím sa ťa celého,
niečo mi hovorí: odíď od neho,
odíď preč, do diaľav preč.
Nemám k tebe blízko,
cítim sa dosť nízko,
ako vták.
Mám z teba strach, si mi nepoznaný,
a neviem, čia je to vina.
Možno nikoho,
možno nás oboch… neviem…
Neviem sa vcítiť do teba
a to je moja potecha,
moje srdce by sa chcelo tešiť,
no pri tebe smúti,
moje srdce sa bojí,
no pri tebe trpí.
Dávam mu nádej, že raz bude lepšie,
na súdny deň.