Súťaž Cesta svetla organizuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska už od roku 2005. Spája fotografov akéhokoľvek veku, vidiacich i nevidiacich, no s nadšením zachytiť hľadáčikom fotoaparátu to najzaujímavejšie, čo nám svet ponúka. Aktuálny ročník má trojicu nových porotcov.
Milan Krupčík (predseda poroty): Fotenie mi predpovedala starká
Aj v prípade rutinného komerčného fotenia sa snaží neskĺznuť do vizuálnych klišé a vždy sa chce na produkt či prostredie pozrieť inak a ojedinele. Fotí nielen eventy, ale aj televíznu produkciu a známe tváre. Avšak „celebrita“, ktorá sa hľadáčiku jeho fotoaparátu nikdy nezunuje je vznešená Príroda. V nej dokáže hodiny čakať na ten najlepší záber…
Kto ťa priviedol k fotografovaniu?
Tatino, ale môže zato aj babina, ktorá mi raz pri pozeraní mojich fotiek pozrela do očí a povedala: „Ty budeš umelecký fotograf.“
Aký typ fotografií rád fotíš?
Rád fotím ľudí, ale aj prírodu, v poslednom období ma očarilo časozberné video.
Na ktorú svoju fotku si bol najviac hrdý?
Určite na fotku zo Zlomiskovej doliny. Vznikla asi v 2 000 m. n. m. Bežne býva táto dolina aj v lete zatvorená, nieto ešte v zime, keď sa mi tam podarilo dostať s horskými záchranármi v rámci výcviku lavínových psov. Spočiatku bolo navôkol nás mlieko, takže samý mrak, ale kamarát hovorí, možno sa to pretrhne, choď hore, uvidíš. A videl som.
Čím rád fotíš?
Fotím na všetko. Aj na mobil, film, digitálnu zrkadlovku, mirrorless.
Čo pre teba znamená účasť na čele poroty v rámci súťaže Cesta svetla?
Cítim sa poctený, že ste ma oslovili.
Eva Amzler (členka poroty): Energiu naberám fotením prírody
Fotografovaniu sa venuje už od základnej školy. V súčasnosti je dvornou fotografkou verejnej zbierky Biela pastelka – fotí promo fotky ku kampani a tiež atmosféru hlavného zbierkového dňa a eventu v Bratislave. Svoju osobitú vizuálnu poetiku vpečatí aj „obyčajnej“ fľaši s vínom. Ľuďom vo svojich portrétoch odhalí krajšie či skutočné JA. Má cit pre zachytenie toho správneho okamihu.
Ako si začala s fotografovaním?
Fotografovaniu sa venujem už od základnej školy, kedy som fotila na flexaret, na klasické filmy. Bola to vlastne moja prvá, tzv. dvojoká zrkadlovka. Neskôr som fotila modernejšími fotoaparátmi, taktiež na kinofilmy. Očakávanie, čo vznikne z 36, 24 alebo 12-obrázkového filmu bolo vzrušujúce. Každý záber bol premyslený. Éra digitálnych fotoaparátov však má svoje obrovské výhody.
Aký typ fotografií rada fotíš?
Nemám 100 % preferenciu konkrétneho žánru. Veľmi rada fotím eventy, koncerty, divadlo… Ľudí. Ľudí zo života, pri ich práci, cvičení. Aby z fotky vyžarovalo práve vnútro človeka. Obľúbila som si fotenie detí, prvákov, školákov… Vybehnúť s optikou do prírody je pre mňa chillout, naberám energiu aj cez hľadáčik fotoaparátu. Najnovšie skúšam ateliérové fotenie. Niektoré fotky je nevyhnutné pripraviť práve v ateliéri.
Na ktorú svoju fotku si najviac hrdá?
Najviac hrdá… Pravdupovediac na každú úprimnú odozvu. Mám veľa fotiek, na ktoré som hrdá. Fotka musí byť dobrá, nielen pekná. Dobrá fotka musí spĺňať všetky pravidlá dobrej fotky. Na peknú ľahko zabudnete, dobrá má svoju hodnotu. Ale predsa len: fotila som predstavenie Túlavého divadla a Jakub Nvota mi napísal, že také dobré fotky im ešte nik neurobil. Známy český fotograf Lukáš Marklík ma pozval na spoločné fotenie konferencie. Mimochodom, vynikajúci fotograf. Bolo mi cťou, že si ma vybral. Naše fotografie boli vyhodnotené ako najlepšie. Konferencia sa uskutočnila v hlavných mestách po celej Európe. Veľmi rada fotím i pre Malokarpatské múzeum v Pezinku, prebieha tam veľa zaujímavých udalostí, ktoré fotodokumentujem a veľmi si vážim aj ich malé milé poznámky „zbožňujeme tvoje fotky, majú dušu a myšlienku“. Je ich viac, čo ma veľmi teší a súčasne zaväzuje posúvať sa stále ďalej. Nesúťažím, je to viac-menej remeslo. Prihlásila som sa síce do medzinárodnej súťaže GuruShots, tam ale prebieha anonymné hlasovanie o fotkách, čomu nedávam až takú veľkú vážnosť. Moja fotka bola súčasťou výstavy v Barcelone.
Čím rada fotíš?
K foteniu ma asi zlákal otcov flexaret. Tešila som sa na každý vyvolaný film. Dnes fotím zrkadlovkou, neskutočne sa teším z dokonalej techniky, ktorá, samozrejme, nezaručuje dobrú fotku. Na výletoch fotím aj mobilom alebo malým kompaktným fotoaparátom vyššej rady, ktorý má všetky manuálne nastavenia ako pri zrkadlovke. Z každého výletu, dovolenky s rodinou, či s kamarátmi vznikne fotopríbeh.
Čo pre teba znamená účasť v porote súťaže Cesta svetla?
Veľmi si vážim, že som členkou poroty.
Tomáš Bako (člen poroty): Najkrajšie je, ak svoju fotku nájdem u ľudí, ktorých som fotil
Vyštudoval sociálnu prácu a profesionálne sa venuje práci vedúceho Krajského strediska ÚNSS v Bratislave. Od detstva je však nadšeným fotografom. Fotí čokoľvek zaujímavé – prírodné scenérie, zaujímavé detaily, ale najradšej portréty. Jeho najväčšou odmenou je, ak nájde svoju fotografiu u ľudí, ktorých fotografoval. V roku 2018 získal ocenenie v rámci súťaže Cesta svetla. Tohto roku sa stal členom poroty.
Ako dlho sa venuješ fotografovaniu?
Môj fotografický svet je spojený so slovom „prvý“. Prvý fotoaparát som dostal na svoje Prvé sv. prijímanie. Bol to manuál na film. Prvý digitálny fotoaparát som si kúpil za svoju prvú výplatu z brigády po strednej škole, za ťažko odmakané peniaze na „panskom“ (pomocné záhradné práce v parku). Viac som sa však fotografovaniu začal venovať s kúpou prvej zrkadlovky, tentokrát nie v „prvom“, ale v poslednom ročníku na vysokej škole. Mimochodom, prvého, koho som videl fotiť, bola moja krstná. Tá mi kúpila môj prvý fotoaparát.
Aký typ fotografií rád fotíš?
Prešiel som asi všetkým. Od včeličiek a krajiniek, až po portréty. Najviac ma asi bavia tie. Aj keď momentálne priveľa času na takéto fotenie, bohužiaľ, nie je. Ale pomaly a isto sa vraciam k architektúre. Rád fotím detaily stredovekých kamenných budov.
Na čo rád fotíš – mobil, zrkadlovka, digi?
Momentálne fotím digitálnou zrkadlovkou, občas (hlavne keď sa nezmestí na do batožiny) aj na mobil, Instagram znesie (smiech).
Kedy si bol na svoju fotku najviac hrdý?
Keď aj po rokoch nájdem svoju fotografiu u ľudí, ktorých som fotil. V dnešnej dobe, kedy si každý maže fotky z internetu je to pomerne vzácne. O to krajšie je, keď takú fotku nájdeš.
Si rád, že si členom poroty?
Samozrejme.
