Ján Podolinský: „Ak robíme veci, ktoré nám prinášajú radosť, robíme tým radosť aj iným“

Rád pomáha svojim klientom skvalitňovať život. Patrí k nadšencom nových technológií, s entuziazmom sa venuje organizovaniu voľnočasových aktivít pre ľudí so zrakovým postihnutím. Je zástupcom Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v poradnej rade Slovenskej autority pre Braillovo písmo. Po 32 rokoch prebral štafetu predsedu organizácie obhajujúcej záujmy a práva nevidiacich a slabozrakých. Ján Podolinský.

Pán predseda, predstavte sa čitateľom OKAmihu niekoľkými vetami. Kto je Ján Podolinský?

Ján Podolinský je človek ako každý iný (úsmev). Snažím sa byť užitočným členom spoločnosti. Pracovať, vychovávať deti, venovať sa manželke aj širšej rodine, zaujímať sa o spoločenské dianie, voliť, byť usilovný, zodpovedný, nie veľmi vážny a robiť veci najlepšie, ako sa dá. Mám 45 rokov, žijem v Košiciach, som ženatý, otec dvoch dcér. Už viac ako desať rokov pracujem v ÚNSS ako inštruktor sociálnej rehabilitácie so zameraním na asistenčné technológie. V preklade to znamená, že učím ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím pracovať s počítačom, mobilným telefónom, s rôznymi aplikáciami, ako aj s technicky náročnými pomôckami. Zapájam sa do práce v spolkovej oblasti, a práve tá ma priviedla do pozície predsedu Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.

Kedy a ako ste začali pôsobiť v Únii?

V Únii som začal pôsobiť marca 2012, kedy som bol nútený kvôli zhoršenému zraku opustiť predchádzajúce zamestnanie v softvérovej spoločnosti. Začínal som ako recepčný na Krajskom stredisku ÚNSS v Košiciach.

Časom sa z vás stal nielen inštruktor sociálnej rehabilitácie, ale ste tiež garantom akreditovaného vzdelávania určeného inštruktorom informačných technológií. Čo je jeho obsahom?

ÚNSS má niekoľko modulov vzdelávania pre výučbu inštruktorov sociálnej rehabilitácie, akreditovaných na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Jedným z nich je i výučba zameraná na inštruktorov informačných technológií pre ľudí so zrakovým postihnutím. Vzdelávame našich pracovníkov, ale potenciálne aj ľudí mimo prostredia ÚNSS, ktorí chcú učiť nevidiacich a slabozrakých pracovať s osobným počítačom alebo mobilným telefónom, vybavených asistenčnými technológiami s hlasovým výstupom alebo zväčšujúcimi obsah na obrazovke. Ja sa venujem predovšetkým výučbe inštruktorov, tvorbe metodiky, príprave vyučovacích materiálov a ďalším aktivitám, ktoré s tým súvisia.

Okrem výučby budúcich kolegov však máte aj svojich nevidiacich a slabozrakých klientov. Budete v tejto práci pokračovať aj popri povinnostiach predsedu organizácie?

Áno. Prevažná časť mojej doterajšej práce spočíva v priamej pomoci klientom. Je to úžasný, naplňujúci a uspokojujúci pocit, keď pomôžete konkrétnemu človeku a on ihneď pociťuje zlepšenie svojho života. Tým nechcem nijako zľahčovať dôležitosť iných aktivít, bez nich by takáto priama práca bola len ťažko realizovateľná. To, prečo by som rád pokračoval v pomoci klientom, je zrejmé. No tuším, že túto činnosť budem musieť trochu obmedziť. Úplne sa jej však vzdať nechcem.

Pôsobíte aj ako zástupca ÚNSS v poradnej rade Slovenskej autority pre Braillovo písmo. Aká je vaša úloha?

Mojou úlohou je prispieť k tvorbe pravidiel slovenského Braillovho písma a pravidiel jeho používania. Zapájam sa najmä do tej časti, ktorá sa týka používania braila v počítačoch, mobilných telefónoch a hmatových displejoch.

V súčasnosti sú technológie na vzostupe, má klasické Braillovo písmo vôbec budúcnosť?

Určite áno. A budem ho presadzovať všetkými šiestimi bodkami. Vysvetlím – písmeno v braili je totiž tvorené kombináciou bodov v tzv. základnom šesťbode (podrobnejšie informácie o princípoch Braillovho písma nájdete aj na www. unss.sk, pozn. red.). Braillovo písmo posilňuje sebadôveru ťažko zrakovo postihnutých ľudí, pretože zvyšuje ich samostatnosť. To je veľmi dôležité pre plnohodnotné fungovanie v spoločnosti. Aj keby bolo Braillovo písmo používané iba na súkromné účely, spomínaný dôvod úplne postačuje na to, aby sa používalo, rozvíjalo a takto si obhájilo svoje miesto v budúcnosti. Samozrejme, v digitálnej dobe sa môže stať, že sa už nebude písať na papier, ale ostane iba v digitálnej podobe. To je možné a Braillovo písmo je pripravené aj na tento variant.

Na 9. zjazde našej organizácie ste prebrali pomyselné žezlo predsedu po Branislavovi Mamojkovi. Prečo ste sa rozhodli kandidovať?

Bol som oslovený. Asi sa ľuďom zdalo, že by som to zvládol (úsmev). Chvíľu som zvažoval, či mám čo ponúknuť, tým si nie som istý ani teraz (úsmev). Napokon som si povedal, že to skúsim a budem sa snažiť nesklamať tú veľkú dôveru, ktorú som dostal.

Aké sú vaše plány s ÚNSS ďalej? Čo by ste chceli, aby sa podarilo?

Mojím cieľom je, aby ÚNSS rozvinula svoje činnosti do viacerých sfér, aby sa omladila členská základňa, ľudia viac zdieľali svoje skúsenosti a know-how, aby sme boli v spoločnosti viac viditeľní a dosiahli ešte väčšiu akceptáciu. Prial by som si, aby zrakovo postihnutí ľudia boli zmysluplnejšie vzdelávaní, plnohodnotne zamestnávaní…

Čo, podľa vás, najviac chýba nevidiacim a slabozrakým na Slovensku?

Myslím si, že najviac chýba ľudský prístup. Ľudia so zrakovým postihnutím často chodia so sprievodcom. Pokiaľ prídu na úrad, k lekárovi, či do banky, pracovník automaticky komunikuje s jeho sprievodcom. Pritom to má byť naopak. Nevidiaci či slabozraký sa však stáva len jeho príveskom. Dôležitá je úcta človeka k človeku.

Čo pre vás znamená Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska?

Organizáciu, ktorá pomáha ľuďom. Snaží sa vymyslieť nové aktivity či metódy pre skvalitnenie života ľudí so zrakovým postihnutím. Ako rád trávite voľný čas? Veľa voľného času nemám, ak už sa však nejaký nájde, veľmi rád čítam, chodím na prechádzky, venujem sa joge a riešim hlavolamy.

Čo by ste popriali členom ÚNSS i čitateľom k nadchádzajúcim vianočným sviatkom a do nasledujúceho
roka?

Poprial by som im sviatočné chvíle plné pohody, veľa oddychu v kruhu ľudí, s ktorými sa cítia dobre. Do nového roku veľa radosti z toho, čomu sa venujú, či už profesionálne alebo v súkromí. Myslím si, že ak robíme veci, ktoré nám prinášajú radosť, robíme tým radosť aj iným, a to je v živote veľmi dôležité.

Ďakujem za rozhovor.